Myslíme si, že tie autá sú stroje, a pri tom samýlime. Pretože ľudské bytosti ich riadia, aj napriek tomu, že majú na výber.
Radšej budú patriť do radu strojov a vnímať krásusveta skrz sklené okno, akoby mali vystúpiť a spraviť pár krokov.
Skúsiť vdýchnuť vôňu trávy a dotýkať sa lúčovslnka. Je to ťažké a krásne zároveň.
Nemámeskutočnú predstavu o budúcnosti, ale ešte horšie je, že ani o prítomnosti.Necháme sa viesť časom, ktorý neúprosne beží a my nestíhame. Noprispôsobíme sa.
Radšej,než by sme mali bojovať. Sme na to príliš pohodlní a zmierení.
Strácameľudí, lásku, priateľstvo, postoje. Kvôli tempu, je rýchle.
Človek. Sadne si do teplej izby, zavrie okná,zatiahne závesy a zamkne dvere. Len, aby sa skryl pred realitou, nechce juvidieť.
Permanentne je sám. Aj medzi ľudmi je človek sám, prečo?
Pretože muto tak vyhovuje. Nechce sa nikomu prispôsobovať, nepotrebuje nikomu ničdokazovať, proste, len chce žiť! Vo svojej bubline, ktorú si vytvoril sám.
Nemáodvahu ju prasknúť a vrátiť sa do skutočnosti.
Dýchať v nej.
Desí ho predstava, že by mal ubrať z rýchlosti a vnímaťsvoje okolie.
Nedokáže sa zastaviť, prestať sa náhliť a skúsiťsi pekne, pomaly vydýchnuť a zároveň vdychovať tú čistotu vzduchu mimobubliny.
Clovek,inak nazvaný- egoistický tvor s nevyvinutými citovými zmyslami.
