A keďže pre mňa dovolenka v zime predstavuje miesto, kde je naozajstná zima so všetkým, čo k zime patrí, začala som hľadať destináciu, ktorá tieto predstavy napĺňa. Čo tak si zopakovať ďaleký sever ? Tak sa začalo moje pátranie, kam by sme sa vybrali. Prečítala som si pár cestovateľských tipov a voľba padla na Nórsko. Dôvodom bola ľahká dostupnosť – priamy let do Tromsa z VIedne, čo sme považovali za obrovský benefit, keďže minulý rok sa nám cesta s prestupom značne skomplikovala, kvôli zmeškanému letu z Krakowa do Štokholmu. https://blog.sme.sk/bakitova/cestovanie/laponsko-vylet-za-polarnou-ziarou
Aj cenovo to bolo relatívne dostupné. Spiatočné letenky stáli pre dvoch okolo 650,- €.Ale tým hlavným dôvodom, prečo práve Tromso, bola možnosť navštíviť zimné Lofoty, o ktorých som snívala už veľmi dlho. Ubytovanie sme ako vždy rezervovali cez Booking v cene cca 600,-€ na 5 nocí
Cesta je naplánovaná, ostáva už len čakať na deň D – 28.február 2024. Tohtoročné zima na Slovensku už vo februári pripomínala skôr jar, o snehu ani chýru, ani slychu, tak sme s napätím sledovali, ako to vyzerá za polárnym kruhom a hlavne na Lofotách. A veru čím viac sme sledovali, tým som bola skeptickejšia, keďže web kamery z Lofot snímali takmer každý deň veľmi temné a nepriaznivé poveternostné podmienky. A v daždi a víchrici aj to najkrajšie a najromantickejšie miesto stráca svoje čaro. Ale čo už, všetko je pripravené a dar cesty treba prijať tak, ako nám ho život naservíruje.
Konečne prišiel čas odchodu, naše Quečuhy síce v jarných 15 stupňoch pôsobili trochu neprimerane, ale keďže v kufri by vyplnili polovicu priestoru, museli ísť s nami na nohách. Tentokrát po ceste nenastali žiadne problémy a po cca 3,45 hod sa pod nami objavilo Tromso v plnej paráde.
Hneď na letisku sme si vyzdvihli naše malinké Suzuki. Ako sme neskôr zistili malo srdce ozajstného Samuraja, ktorý zvládal ľadové plochy s absolútnou gráciou, bez jediného pošmyknutia, čo sa o peších presunoch nedalo povedať.
V tejto časti zeme, kde sú všade obrovské kopy snehu, aby bolo možné uvoľniť cesty, sa na akejkoľvek ploche bez snehu okamžite vytvára ľad. Na parkoviskách, pri vjazde do domov, na ulici, kde sa pohybujú peší chodci je to ako na klzisku. Mali sme síce mačky, ale komu by sa chcelo stále si ich naťahovať a dávať dole, keďže do interiérov boli samozrejme zakázané. Tak sme sa teda opatrne posuvným pohybom nôh prechádzali po podvečernom Tromse.
Tromso je v porovnaní s Kirunou, kde sme boli minulý rok oveľa väčšie a rušnejšie mesto, ale na prehliadku a spoznanie atmosféry stačí aj jedno popoludnie. Samozrejme ak vynecháte múzeá, resp. iné platené atrakcie. My sme tentokrát mali záujem výlučne o prírodné scenérie, takže sme tieto zážitky nezaradili do itineráru cesty. Zaparkovali sme pod mostom, ktorý tvorí jednu z dominánt mesta a spája 2 ostrovy. Odtiaľ sme sa presunuli do prístavu so zakotvenými jachtami a typickými farebnými škandinávskymi stavbami – kedysi to boli skladiská a baliarne tovaru, ktorý sem prúdil z juhu.
Vzduch bol chladný, fúkal vietor, ale nič dramatické to nebolo – teplota okolo 0, takže sme si to v pohode mohli vychutnávať. Najznámejšou ulicou v Tromso je Storgatta – niečo také ako Krupowki v Zakopanom. V strede ja katedrála Domkirke – jediná drevená katedrála v Nórsku a najsevernejšia protestantská katedrála na svete.
Storgatta ponúka tiež plno obchodov, barov a reštaurácii.
Ulicou sa postupne dostávame k veľkej atrakcii tzv. Raketten baru. Je to zaujímavý fenomén – obyčajný stánok, kde vraj robia najlepšie hot-dogy na svete. Pravdepodobne sa toto miesto preslávilo špeciálnou obsluhou – hot dogy totiž predával kozmonaut, čo už dnes síce neplatí, ale zato tam stojí rad, ako kedysi v socializme, keď prišiel nejaký zaujímavý tovar.
Nám sa tam teda stáť rozhodne nechcelo, takže len fotka a ideme pomaly ďalej. Okruh uzatvárame na Skansen gatta, kde sú pôvodné staré drevené stavby a potom sa už len šmýkaním dostávame k autu a ide sa spať.
Zajtra nás totiž čaká presun smerom na juh – bližšie k hlavnému cieľu našej cesty – k Lofotom.
Ráno sme si ešte krátko vyšľapali k vyhliadke nad mestom, lokalizovali sme to cez google mapy (Tromso city wiew point ). Navigačka nás doviedla na miesto, kam už neviedla cesta, tam sme zadarmo odparkovali a potom už len po vychodenej cestičke stúpame na vrch.
Vyhliadka poskytuje krásny pohľad na celé Tromso a okolité vrchy.
Ak by sme pokračovali vyššie, tak sa po tzv. šerpových schodoch dostaneme až na vrch Storsteinen. Dá sa tam dostať aj lanovkou a je to obľúbené miesto na pozorovanie polárnej žiary. My dnes máme iné plány a tá vyhliadka nám úplne stačila.
Potom už len krátka zastávka pri Arcic catedral, Architektovi Janovi Inge Hovigovi sa podarilo vytvoriť majstrovské dielo. Katedrála je dominantou viditeľnou aj pri pristávaní v Tromsø lietadlom, stojí tu od roku 1965 a spolu s mostom symbolizuje Tromso ako Big ben Londýn.
Sme tu druhý deň a počasie ako vymaľované, vyrážame smerom k Lofotom. Zablúdiť sa veľmi nedá, je tu len 1 cesta E6 smerom na Narvik. Na Lofoty je to cca 450 km, ale vzhľadom na priemernú rýchlosť 60km/hod to je skoro 7 hod. cesty. Preto som sa pri plánovaní programu zájazdu, rozhodla 1 noc stráviť v medzipriestore medzi Tromsom a Svolvaerom asi 200 km od Tromsa v Tennevolle neďaleko Narviku. Po ceste míňame krásne scenérie majestátnych hôr a všade prítomných fjordov.
Kontrast modrej vody a bielych vysokánskych štítov nás núti stále stáť a obdivovať tú nádheru a samozrejme fotiť. Stekajúca voda z hôr tvorí popri ceste obrovské ľadopády, ktoré slniečko sfarbuje do belasa.
Snehu je tu veľmi veľa, čo už na Lofotoch neplatilo. Cesta je úplne v pohode, bez snehu, miestami mokrá, doprava veľmi nízka. Rýchlosť sa dodržiava, každú chvíľu sú nainštalované radary a pokuty v Nórsku sú veľmi bolestivé, takže každý si rozmyslí, či sa mu oplatí ponáhľať.
Popri ceste nie sú žiadne motoresty, takže, ak si chcete dať kávu, alebo nejaké jedlo je to možné len na pumpe. Sporadicky sú popri ceste odpočívadlá, sem tam aj s WC a tie treba využiť, lebo zastať len tak pri ceste skoro ani nie je možné, keďže celú cestu lemujú kopy odhrnutého snehu.
Okolo obeda sme odbočili z hlavnej E6 na bočnú cestu smerom Tennevol, kde sme mali ďalšie ubytovanie. Naivne sme sa domnievali, že tam bude niekde nejaká reštaurácia a dáme obed, ale bola tu len 1 a tá je v zime zatvorená. Tak sme zamierili do jediného obchodu čo tu bol. Môj muž v sebe ešte živil nádej, že možno tam bude niečo grilované, keďže to bol COOP, ale kďeže. Boli sme radi, že sme našli pečivo a nejaký šalát. Vonku zima, nedá sa ani nikam sadnúť, tak sme si to teda zjedli v aute a pri tom sa pozerali na lámajúce sa ľadové kryhy končiaceho fjordu. Fjordy štandardne nezamŕzajú, keďže podnebie tu výrazne ovplyvňuje Golfský prúd, ale oblúky pri pevnine, kde sa končia bývajú zamrznuté.
Po 14:00 sme sa už mohli ubytovať vo veľmi peknom hotelíku v izbe s obrovským oknom a výhľadom na fjord.
Hneď nám ponúkli kávu na recepcii a našťastie tu ponúkali aj večerové menu, takže sme zistili ako chutí pripravená sušená treska a bola to naozaj lahôdka.
V hoteli bolo pár hostí, nikto sa nikam neponáhľa, len si užíva drsnú ale nádhernú prírodu. Bola tu sauna, vírivka s výhľadom na fjord a hory, tak sme využili túto skvelú možnosť relaxu. Toto ubytko sme si vybrali cielene, lebo sme verili, že tu jednoducho musíme mať šťastie na Auroru a uvidíme ju. Večer sme pofotili pár severských impresií a po zotmení môj muž rozložil statív a čakal.
Začalo mrholiť, ja som sa k nemu ani nevedela dostať, hoci to miesto, kde stálo bolo pár metrov od hotela. Ale v tme bol ten ľad všade naokolo ešte zradnejší, tak som jednoducho zaľahla a pri každom otočení som jedným očkom mrkla, či v tom obrovskom okne nezazriem nejaké zelené tancujúce pruhy. Nezazrela som. V noci okolo 4 hod. počujem vykrikovať môjho muža, že „Je to tu, je to tu“ tak som s rozlepenými očami čumela do tmy a ona tam naozaj bola.
Nebola síce zelená ako neón, ale bolo ju jasne vidieť. Tak sme sa teda poobliekali a vybehli von pred hotel. Šmýkalo sa tak, že do kopca som šla po štvornožky. Mačky sme od vzrušenia zabudli v aute a každý zdolaný meter na tom ľade bol úspechom, takže sa nám už nechcelo vracať na parkovisko. Okrem toho sme nevedeli, či nám Aurora neutečie ako duch, tak sme sa snažili zachytiť čo najviac. Ja som fotila mobilom bez nejakého statívu, čiže výsledok rozhodne nepatrí medzi výstavné kúsky, ale ako som neskôr zistila môj muž nenafotil celkom nič. To sa mu v strese stáva, že v kritických situáciách reaguje mierne povedané trochu chaoticky, takže sa mu niečo nedalo vo foťáku nastaviť a namiesto toho, aby si to užil, sa celý čas rozčuľoval a nadával. Potom to síce pochopil a tiež vytiahol mobil, ale to sa s nami už Aurora pomaly lúčila. Takže takto dopadol náš 2. pokus s polárnou žiarou
Ráno po výdatných raňajkách v severskom štýle vyrážame na asi 3-hodinovú cestu do Svolvaeru, kde strávime 2 noci.
Po prekročení obrovského mostu Tjelsundbruck sa už dostávame na súostrovie Lofoty, ktoré sú úchvatnou prírodnou rezerváciou a Nóri si ju chránia, ako oko v hlave.
Je to viac ako 80 ostrovov a ostrovčekov, ktoré sú vzájomne pospájané oblúkovými mostami a tunelmi.
To čo vidíme, síce poznáme z fotografií, ale na živo je to neskutočné. Obrovské rozoklané štíty týčiace sa rovno z vody do 1000 – vých výšok.
Pod nimi priezračná voda morských fjordov a dedinky s farebnými drevenými domčekmi, prevažne červenej farby – tzv. Rorbu. Kedysi to boli príbytky rybárov, dnes sa menia na rezorty, kde môžu turisti navnímať ako sa tu kedysi žilo.
Farebné rybárske lode vracajúce sa s úlovkom tresiek, ktoré sa potom na drevených konštrukciách vyhrievajú a sušia tak, aby sa z nich aj po mesiacoch dali pripraviť skvelé pochúťky.
Lofoty ležia ďaleko nad polárnym kruhom, ale podnebie je tu oveľa miernejšie. Na juhu súostrovia priemerná teplota celoročne neklesá pod 0 a to je v tejto zemepisnej šírke poriadna klimatická anomália .Môže sa to teplý Golfský prúd. Vysoké hory však spôsobujú, že počasie je veľmi nestále a počas dňa tu môžete zažiť lejak, snehovú smršť, silný vietor, ale aj slnko, ktoré zafarbí oblohu všetkými farbami. Na ostrovoch žije okolo 24 tis. obyvateľov a osídlené sú už okolo 6000 rokov. Hlavným zdrojom príjmu bol rybolov, keďže sem v zimných mesiacoch, kvôli teplejšej vode migrujú tisícky tresiek. Sezóna trvá od polovice januára do polovice apríla a vtedy sú všade prítomné drevené sušiaky plné sušiacich sa tresiek. Dnes je už významným zdrojom príjmov aj turistický ruch, lebo panenská príroda, nádherné scenérie a v zime aj častý výskyt polárnej žiary láka ľudí z celého sveta nakuknúť do tohto kúta našej zeme. Turistika však zďaleka nie je tak masová, ako v južných častiach Európy a v zime tu nájdete prevažne nadšencov fotografie. Niektorí síce vyhľadávajú aj turistické prechádzky, alebo výstupy na tunajšie kopce, ale myslím, že ak chce niekto na turistiku, zvolila by som radšej letnú sezónu. V zime nie je totiž terén naozaj ideálny. Zem je zľadovatená, prípadne podmočená, šmykľavá a ak sa k tomu pridá veľmi rýchlo meniace sa počasie, tak výsledok nemusí byť adekvátny vynaloženej námahe. To je samozrejme môj pohľad, takže to rozhodnutie, kedy sem vyraziť je naozaj individuálne. Dosť dôležité pre rozhodnutie vycestovať sem je aj dĺžka dňa, resp. denného svetla. V decembri a januári je tu naozaj minimum svetla – cca 4 hodiny denne a to je veľká škoda, lebo 4 hodiny sú naozaj málo a v noci sa čaro krajiny stráca. Už koncom februára sme mali svetlo asi 10 hodín, teda od 7:30 do 17:30 a to už toho stihnete dosť.
Okolo 3 poobede sme dorazili do Svolvaeru, čo je hlavné mesto Lofot. Keďže nám krásne svietilo slniečko, tak sme ani nestrácali čas s ubytovaním a radšej sme plynule pokračovali do Henningsvaeru – malej rybárskej dedinky ležiacej asi pol hodinu cesty od Svolvaeru. V zlatej hodinke sme obdivovali malý prístav a tiež sme si už aj zblízka pričuchli k rybám visiacim na drevených konštrukciách na útese.
Ale hlavnou atrakciou tejto dedinky je futbalové ihrisko ležiace priamo na skalnom ostrove, kde sa namiesto tribúny môžete usadiť na skalách a ak sa vám zápas nepáči jednoducho sa otočíte a pozeráte na more, kde si večer rozkladá svoj ateliér zapadajúce slnko.
Keďže je sucho, tak po skalách poskakujeme všetci, čo sme sem prišli a kocháme sa neskutočnými výhľadmi.
Na spiatočnej ceste na hotel ešte zastavujeme pri jednom campingu, lebo slnko roztáča svoje farebné divadlo a toho sa jednoducho nedá nabažiť.
Náš prvý deň na Lofotoch určite nesklamal. Ide sa spať, dnes ani nemáme snahu pozrieť na oblohu, či nám tam náhodou netancuje Aurora, lebo sme v meste, všade naokolo je svetelný smog a keby aj KP index hlásil explóziu, sme takí unavení, že ideme rovno spať.
Ráno vyrážame rovno za nosom na samý koniec sveta, kde už končí aj tá 1 cesta, čo tu majú. Do dedinky A s krúžkom hore je to 120km a malo by to trvať okolo 2 hodín. Samozrejme so zastávkami na každom kroku je to celodenka. Pôvodný plán bol, že pôjdeme priamo až do A a potom pomaly so zastávkami späť. Ale to sa jednoducho nedalo. Jeden Fotopoint striedal druhý a tak sme nakoniec do A došli keď slniečko už sadalo za vysoké hory. Vôbec to nevadí, lebo ako sa hovorí, cesta je niekedy dôležitejšia ako cieľ a tu to platilo na 100%.
Prvou našou zastávkou boli 2 pláže Unstad a Utakleiv. Tá druhá je pod ochranou UNESCO.
Svetlý piesok, silný príboj, vlny lámajúce sa na veľkých čiernych okrúhliakoch a v pozadí impozantné hory. Fotografi snažiaci sa uloviť čo najlepší záber, japončíci, čo sa nevedeli odtrhnúť od kamenného srdca a my 2 kráčajúci po tejto nádhere. Takto vyzerá sen a som šťastná, že splnený.
Cestou míňame aj ďalšie pláže, kde nadšenci surfovania čakajú na svoju vlnu. Len sa zastavíme a už nás mrazí, lebo na to, že sme 150 km nad polárnym kruhom je síce teplo, ale vliezť tu do vody, to je už iná káva. Im to však zjavne robí radosť, tak nech si to užijú
Pokračujeme ďalej a zastavujeme v dedinke Nusfjord -je zasadená v hlbokom úzkom fjorde a je ako zakonzervovaná v čase. Je to v podstate skanzen, kde sa zachovali pôvodné stavby, dnes už premenené na múzeá, alebo reštaurácie a samozrejme červené Roubery na koloch čakajú na svojich hostí.
Pri vstupe tradičná otázka „Where are you from“ a keď mladík zistí, že zo Slovenska, tak nás už víta rodná slovenčina. Slováci sú proste všade.
Odporučí nám ochutnať tradičnú polievku z tresky, tak hneď aj ideme. Pozrieme si múzeum s pôvodným náčiním rybárov aj starými fotografiami a pokračujeme ďalej
Pomaly sa blížime k Hamnoy, kde sa zastavujeme len kvôli jednému ikonickému fotopointu.
Žltý domček v pozadí so špicatým štítom. Na túto fotku sem stojí zástup fotografov. Všetci trpezlivo čakajú, ale keď si jedna pani s mobilom robí asi 20-tu selfie a nevie sa dostať zo záberu, niektorí už strácajú trpezlivosť. Nakoniec sme sa dočkali a táto fotka bude aj v našom archíve.
Hneď za Hamnoy je už Reine – údajne najkrajšia dedinka na Lofotách. Slniečko sa nám ale skrýva vysoký kopec, tak sme sa teda rozhodli, že pokračujeme ďalej do A a cestou späť, už keď sa „Ľompky rozsvecujú“ sa nejeme v Reine a pálime späť do Svolvaeru
Prešli sme moderným tunelom a tu som sa veľmi čudovala, že kvôli tzv koncu sveta ešte vybudovali taký obrovský tunel. Ale vzápätí sme zistili, že tam je veľký prístav, kde prichádzajú trajekty z Bodó. To je jedna z možností, ako sa na Lofoty dostať, takže ten posledný južný kúsoček súostrovia bol pomerne frekventovaný. Dôjsť do A je už naozaj len takou symbolickou bodkou. Asi najobľúbenejším motívom je samotná tabuľka s názvom obce. Je to tiež taký skanzen so zachovanou architektúrou a veľkým závodom na výrobu rybieho oleja.
Trochu sme sa prešli, vyplašili veľký kŕdeľ čajok a vraciame sa späť.
Ešte zastávka v Reine po západe slnka. Hladina ako zrkadlo, s rozprávkovým odrazom, tak ešte pár záberov a ide sa späť.
Môj muž už len zo zotrvačnosti sleduje predpovede na Auroru, obloha je bez obláčika, plná hviezd, ale bohužiaľ, dnes KP index na bode mrazu. Nevadí, prežili sme nádherný deň, cestou spracovávame dojmy a pomaly sa chystáme na dlhú cestu späť do Tromsa.
Ráno vyrážame, ale keďže je opäť nádherný deň, urobíme si iba malý výletík do susedného Kabelvagu.
Na móle sa už prechádza mamička s deťmi a užívajú si ranné slniečko. Maják v pozadí so zasneženými horami núti stlačiť spúšť.
Potom sa presunieme späť do Slvolvaeru na ostrov Svinoa, kde je okrem továrne na spracovanie tresky a plných sušiakov s rybami aj krásny rezort s pôvodnými rouber chatkami.
Hladina je pokojná, všetko vidíme 2x – naživo a v odraze a to je dobre. Nech nám to ostane na dlho v pamäti. Teraz sa už naozaj lúčime s týmto úžasným kúskom našej zeme.
Späť ideme tou istou cestou, ale tento krát už bez prestávky, len tieto sobíky nás ešte prinútili zastaviť sa.
Večer okolo 7 sa dostávame na ubytovanie, ráno už len odovzdať auto a letíme domov.
Keď manželovi ťukla push notifikácia, že máme výborné podmienky na pozorovanie polárnej žiary, už sa mi ani veľmi nechcelo ísť von, čím som ho náležite podráždila. Tak som to vzdala a vyšli sme za mesto, aby sme si ešte naposledy vychutnali toto nebeské divadlo. A stálo to za to, tancovala ako o dušu.
Máme to za sebou, môžeme opäť plánovať kam sa vyberieme nabudúce. Tento krát všetko klapalo na 100%, žiadne meškania, ani podobné prekvapenia sa nekonali. Auroru sme brali už len ako bonus a videli sme ju počas 5 dní 2x. Musím však konštatovať, že tancu Aurory na oblohe sa asi pripisuje väčšie čaro, ako poskytuje v skutočnosti, lebo v reále to nie je ani také zelené, ani také tancujúce, ako na videách, alebo fotkách. Napriek tomu to je asi jeden z hlavných dôvodov, prečo sa sem cestuje. Ale táto oblasť určite nie je len o polárnej žiare. Vyberte sa sem a uvidíte, že to stojí za to. Dúfam, že aj tento článok vás inšpiruje.
Uvidíme kam nás naše túlavé topánky zavedú nabudúce, určite sa rada podelím o ďalšie zážitky. Zatiaľ dovidenia,
