To sú tradičné francúzske raňajky.A ak si ich vychutnávate v kaviarničke v prístave, alebo v bývalom kamennom mlyne pod pomarančovníkom, tak si uvedomíte, že toto sú momenty, pri ktorých život naozaj chutí.
Slniečko svieti, vzduch je horúci a náš program pokračuje. V prvej časti blogu o Provence sme z hradieb nádherného starého mesta Aiques Mortes obdivovali ružové saliny https://blog.sme.sk/bakitova/cestovanie/provensalsko-marseille-biele-kone-cierne-byky-a-ruzove-saliny Dnes sa na nich pozrieme trocha bližšie. Firma Salin d´ Aiques-Mortes poskytuje možnosť prehliadky celého areálu a to buď pešo, na bicykli, alebo na turistickom vláčiku.
Vstupenky na vláčik odporúčam kúpiť v predstihu lebo je o nich vysoký záujem. Potom sa veziete popri nádržiach so slanou vodou až k veľkému kopcu soli.
Môžete vystúpiť na vrch a odtiaľ je krásny pohľad na ružovo zafarbené slané nádrže.
Kontrast s bielou soľou vytvára veľmi fotogenické prostredie, tak si to nenecháme ujsť. Aj keď chôdza po sypkej soli v sandálkach nie je celkom to pravé orechové, fotky určite stoja za to.
Vláčikom sa dostávame aj do malého múzea, kde načrieme do histórie ťažby soli, ktoré má na tomto území dlhoročnú tradíciu a samozrejme malý obchodík, kde nakupujeme tento praktický darček pre priateľov a blízkych. Však, ako hovorí naša tradičná rozprávka, soľ je nad zlato a každému sa zíde.
Po tejto prehliadke sa žiada osvieženie, tak smerujeme do Grau de Roi kde si užívame more. Piesok je svetlý, jemný, pobrežie je lemované pieskovými dunami prerastenými trsmi trávy, more si užívajú surferi.
Pláže nie sú masovky, takže aj z tohto pohľadu je to veľmi príjemné letovisko.
Podvečer sme ešte navštívili bývalú strážnu vežu Torre Carbonnière, priamo v močiaroch, neďaleko obce Saint-Laurent d'Aigouze.
Táto veža predstavovala predvoj hradieb, ktoré chránili mesto Aiques-Mortes pred akoukoľvek inváziou na pôdu. Je odtiaľ pekný výhľad na mokrade delty Rhôny.
Spoločnosť nám robia ružové plameniaky a pasúce sa biele camarquské koníky.
Deň končíme v ďalšom prímorskom stredisku Saintes-Maries-de-la-Mer.
Je tu tak trochu španielska atmosféra, v baroch počuť španielske flamenco a vo výkladoch vidieť dekorácie v štýle býčich zápasov.
Len hráči petangu a galský kohút nám pripomína, že sme vo francúzsku.
Pobrežná promenáda je ako malá galéria a sú tu umiestnené takéto stojany s obrazmi. Dáme si večerný piknik na pláži, vínko, nejaká mňamka a šum mora, no môžeme si priať niečo viac ? Ticho, pohoda, slniečko zapadá a my sa tešíme na ďalší deň.
Ráno vyrážame – smer Avignon, odkláňame sa od mora a zachádzame do vnútrozemia. Po cca hodine cesty zastavujeme pri obrovskom aquadukte Pont du Gard – pamiatka Unesco. Stojí tu už viac ako 2 tisícročia, postavili ho Rimania, aby dostali vodu do mesta Nimes. Vodu získavali z rieky Eure a privádzali ju cca do 50 km vzdialenosti. Spád aquaduktu je okolo 15 m. Je vysoký 49 m a dlhý 275 m a na jeho stavbu nebola vôbec použitá malta. Vrchnú arkádu, na chrbte ktorej je kanál, kryjú kamenné dosky, ktoré bránili padaniu nečistôt do vody.
Na mieste sú zberné parkoviská, veľké informačné centrum, kde je múzeum aj nejaké bufety. Platí sa len parkovné a vstup do múzea. K samotnému aquaduktu sa dostanete krátkou prechádzkou. Dá sa po ňom prejsť a obhliadnuť si ho z každej strany.
Popod most tečie rieka Gard, kde sa dá aj okúpať. Krásne a významné miesto, určite nevynechajte, ak sa pohybujete v tejto oblasti.
Aj keď náš pôvodný plán nepočítal s návštevou veľkých miest, Avignon sme mali po ceste a bola by to škoda, ak by sme ho vynechali. Zamerali sme sa na 2 najznámejšie pamiatky tohto bývalého sídla pápežov a to Pápežský palác a Pont d Avignon. Od parkoviska v centre mesta sme prešli pár ulicami s množstvom obchodov na námestie, kde sa vstupuje do pápežského paláca.
To, že Rím je sídlo pápežov od nepamäti vie asi každý kresťan, ale aj ateista, ale to, že v istom čase bol sídlom pápežov aj francúzsky Avignon možno už také známe nie je.
Bolo to v rokoch 1309 – 1377 a sídlilo tu 7 pápežov. Na začiatku tohto príbehu stál kráľ Filip IV, ktorý si znepriatelil cirkev a dostal sa do sporu s rímskym pápežom. Nakoniec presadil, že sa pápežské sídlo prenieslo do Avignonu, kde boli pápeži tzv pod kontrolou
Počas tohto obdobia sa začal starý biskupský palác postupne prestavovať na veľkolepé pápežské sídlo. Dnes si ho môžete prehliadnuť, prechádzať sa po jednotlivých miestnostiach, kde sa písali dejiny, nahliadnuť do záhrad a obdivovať výhľady z hradieb paláca.
Zaujímavosťou je, že pri vstupe dostanete tablet a v každej miestnosti si cez QR kód zobrazíte miestnosť tak, ako vyzerala kedysi, keď tu pulzoval život. Hneď si to viete lepšie predstaviť.
Bolo tam horúco ako v pekle a prejsť tento obrovský komplex dalo naozaj zabrať. Môj muž už v poslednej fáze odmietol vystúpiť na hradby a čakal ma v ako tak teplotne znesiteľnej dvorane. Ale ak tu už ste, tak to jednoducho treba vydržať, lebo sa ochudobníte o krásnu vyhliadku na mesto, rieku a ďalšiu pamiatku UNESCO – most Pont ´d Avignon, čo bol náš druhý cieľ.
Takže po prehliadke paláca sme niečo zobli – jedinou podmienkou bol chládok, ponuka jedla nebola až taká podstatná, hlavné, aby niečo mali. Cestou ma zaujal tento dom s namaľovanými oknami.
Potom sme zamierili na 2. cieľ - Avignonský pol-most.
Avignonský most -oficiálne Pont Saint-Bénezet bol postavený medzi rokmi 1171 a 1185, pôvodná dĺžka bola okolo 900 m s 22 oblúkmi. Postupne ho ničili povodne, definitívne katastrofálna povodeň v roku 1668. Dnes stoja už jen posledné štyri oblúky a zvyšky mostu súžia ako turistická atrakcia.
V strede ja kaplnka, kde boli pôvodne uložené ostatky pastiera Bénezeta. Tento muž mal božie vnuknutie, že na tomto mieste má stáť most. Presvedčil miestnu honoráciu tým, že dokázal zdvihnúť ťažký kameň. Tak sa zrodilo unikátne stavebné dielo, ktoré sa stalo významnou pútnickou cestou spájajúcou Taliansko a Španielsko. V dôsledku častých povodní boli sväté relikvie z kaplnky mosta premiestnené do katedrály Notre dame des Doms.
Po návšteve Avignonu pokračujeme ďalej do NP Luberon. Ubytovanie sme mali v malej dedinke Cucuron. Tu sme strávili 3 noci. Cucuron sa rozprestiera medzi 2 kopcami, od toho je odvodený aj názov dedinky, ktorá pochádza z 11 storočia.
Naše ubytovanie bolo v okrajovej časti dediny. Po príchode išiel manžel na malý nákup do miestneho Sparu. Hovorím mu, že by šiel peši, lebo google ukazoval, že je to 7 minút . Ale pre istotu šiel autom a keď viac ako 3/4 hodiny nechodil, začala som sa obávať, či sa niečo nestalo. No samozrejme nestalo sa nič, ale v týchto mestečkách, kde sa ledva zmestí do ulice motorka je cesta autom oveľa komplikovanejšia, A keď ešte narazil na zákaz vjazdu, kvôli nejakej rekonštrukcii, tak mal čo robiť aby sa z toho vymotal. Po príchode bol nahnevaný, že sa tam skoro zasekol v nejakej uličke, keď musel cúvať asi 300 m a keď som sa chcela prejsť do mesta, tak zavrčal, že tam nič nie je.
Keďže ho už dobre poznám, tak som mu samozrejme neverila a na prechádzku som ho vytiahla. A určite to neľutujem, V strede je malé námestie s rybníkom, kde sa zrkadlia okolité platany a dotvárajú fantastickú kulisu pre posedenie v miestnych reštauráciách.
Možno aj preto si tu špičková gastronómia drží vysokú úroveň a ak by ste dostali chuť na gastronomickú explóziu, tak je tu pre Vás Michelinska reštaurácia La Petite Maison de Cucuron. Treba však myslieť na to, že je nutné objednať sa dostatočne dopredu. Tak sme aspoň nakukli ako to tam vyzerá.
Takže takto si treba predstaviť tzv. NIČ podľa môjho muža
Ďalší pekný deň za nami a ďalší pred nami. Uvidíme už dnes levanduľové polia ? Presúvame sa národným parkom Luberon, ktorý je bohatý na prírodné krásy. Vápencové masívy vytvárajú kaňony a sú domovom jedinečnej flóry a fauny. Sú tu lesy, ale aj vinohrady, polia s levanduľou aj pšenicou a práve táto rôznorodosť prostredí zaradila park medzi biosférické lokality Unesco. My mierime ku kláštoru Notre Dame de Sénaque, ktorý je posadený v hlbokom údolí a žije v ňom komunita cisteriánskych mníchov. Bol založený v roku 1148 a to, čo sem láka tisíce turistov z celého sveta sú práve levanduľové polia, uprostred ktorých sa biela stavba kláštora vyníma ako diamant osadený v očku prsteňa. Už pohľad zvrchu od príjazdovej cesty je očarujúci.
Keď sme vystúpili z auta na parkovisku a prešli pár metrov, ukázala sa scenéria s pruhmi rozkvitnutej levandule v pozadí s bielou vežou kláštorného kostola. Tu sa mi vrátili spomienky na obraz, čo som vždy obdivovala u manželovej mamy v obývačke a zároveň sa naplnil jeden z mojich snov.
Nečudo, že sem prichádzajú maliari, aby túto krásu zvečnili do svojich obrazov.
Samozrejme čaro miesta sa trochu stráca s množstvom ľudí, ktorí chcú mať krásnu fotku medzi rozkvitnutými levanduľami, ale aj to je zážitok.
Pozorovať dvojice ako pózujú v políčku levandule tak, aby to vyzeralo, že sú tam sami, pričom sa po poli horúčkovito preháňa asi 50 ďalších ľudí. Ale nakoniec sa to pri troche trpezlivosti asi každému podarí a tieto fotky určite figurujú v mnohých rodinných albumoch.
Samozrejme aj v tom našom.
Opátstvo sa dá aj navštíviť, my sme to však nemali v programe, tak sa len pristavíme v malom obchodíku ,kde sa už rozlieha vôňa rôznych mydielok a iných výrobkov z levandule. Opäť vhodný darček pre blízkych, tak niečo si na pamiatku odnášame aj my.
Po ceste sme si „našli“ ešte nejaké políčka, kde sme boli úplne sami a tak sme si mohli pózovať, koľko sa nám chcelo. Nad levanduľou krúžili motýle a bzučalo to tam ako v úli a jedno žihadlo skončilo aj v manželovej nohe, ale aj tak to stálo za to.
Po návšteve opátstva sme sa presunuli do mestečka Roussilon, ktoré je známe svojimi bohatými ložiskami okru. Pôvod náleziska siaha až do doby pred 230 miliónmi rokov, kedy bola celá Provence zaliata morom a piesok na dne mora ktorý obsahoval železo časom zoxidoval a tak vznikol oker.
Ťažil sa od konca 18. storočia až do roku 1930 a počas tejto doby tu pracovalo takmer tisíc ľudí. Ekonomická aktivita obce sa po celé roky točila okolo svojho prírodného bohatstva. Ťažilo sa až 17 odtieňov okrovej farby a využívala sa pri povrchovej úprave keramiky, na fasády domov, v kozmetike. Samozrejme, že tomu je prispôsobený aj vzhľad mesta, ktoré je akoby celé červené.
Stojí na vysokom červenom brale a jeho uličky poskytujú nádherné zákutia. Opäť raj pre oko fotografa.
Čo je ešte zaujímavejšie ako samotné mesto je tzv okrový chodník Sentier des Ocres.
Krátky okruh cca 40 minút vás prevedie lesom pomedzi prekrásne kamenné obry hrajúce všetkými farbami od žltej horčicovej, oranžovej až po tehlovo červenú. Nevieme kam sa skôr pozerať ale je to určite zážitok ktorý sa vryje hlboko do pamäte.
Roussilon je zaradený medzi najkrajšie miesta vo Francúzsku a určite to môžem potvrdiť.
Vraciame sa do Cucuronu, do „našej“ vilky, užívame si posledné pohľady na krásy NP Luberon v zlatej hodinke a ukladáme si zážitky z ďalšieho dňa.
Myslím, že viac sa do tohto článku už nezmestí. Čakajú nás ešte ďalšie krásne miesta francúzskeho Provensálska, ale o tom nabudúce
