Hlavou som sa oprela o jeho hlavu. Pomaly sme začali tancovať. „Prepáč mi," zašepkal. Pozrela som mu do očí: „Nemám čo." nenechal ma dohovoriť a skočil mi do reči: „Netušil som, že tu bude. Inak by som ťa sem nezobral. Môžeme ísť ak chceš." Zarazila som sa. „Marek, v pohode. Neprekáža mi." silene som sa usmiala. Takto mu klamať ?! Však žiarlim. A ešte ako! „Len ide o to, že sa ma snaží získať späť. A to, že ma tu stretla jej hrá do karát." ospravedlňujúco na mňa pozrel. „Aha, takže niekam vypadneme ?" usmiala som sa. „Si úžasná," vtisol mi pusu na líce a pokračovali sme v našom pomalom tanci. Zatancovali sme si ešte na jednu skladbu a pobrali sme sa k baru po objednané pitie. Boli sme skoro pri bare, keď sme zbadali Kiku ako nás pozoruje. Marek sa ku mne nahol a zašepkal mi, či by som sa na pár minút nezahrala na jeho dievča. Prikývla som. V blízkosti baru si ma Marek pritiahol bližšie a jednou rukou ma objal okolo pása. Všimla som si, že Kika tým nebola nadšená. Podišli sme k baru, kde sme si zobrali coly. Marek zaplatil. Vždy bol gentleman. Popritom sa na mňa neustále usmieval. V určitom okamihu som sa mala chuť zasmiať, ale len som ho silnejšie objala, pričom som si hlavu položila na jeho rameno. Začala som sa smiať. „Sofi, ešte chvíľku." zašepkal mi. „Okéy zlato," zadusila som smiech a rukou som mu prešla po tvári. Sladko sa na mňa usmial a podal mi colu. Zobrala som si ju a ruka v ruke sme sa pobrali k východu. „Marek," zakričal niekto cez hudbu. „To sa ani nerozlúčiš ?" Kika ho jemne objala a popritom na mňa neúnosne zazerala. „Sofia, rada som ťa spoznala." zakývala nám a odišla. Marek na mňa len pozrel a ťahal ma hore schodmi.
Stále sme sa držali za ruky, aj keď len letmo. Neprekážalo mi to, práveže som bola rada. Zbožňovala som čas, ktorý som trávila s ním. Niekedy dávno som bola do neho zaľúbená, ale to bolo fakt dávno. Lenže v poslednej dobe mám pocit, že mi na ňom začína záležať, viac ako na kamarátovi. Ale nechcem zničiť naše priateľstvo, to nemôžem dovoliť. Marek ma prebral z myšlienok: „Nesadneme si ?" opýtal sa ma, keď sme prechádzali okolo jednej lavičky. „Samozrejme," usmiala som sa. Nebolo to ďaleko od našich bytov a mali sme ešte kopu času. Posadila som sa vedľa neho. Automaticky sa ku mne otočil: „Sofia, mrzí ma to. Fakt som nevedel.." položila som mu prst na pery. „V pohode, ale.." pozrela som inam. „Som rada, že sme z tadiaľ odišli. Ach." vzdychla som si pri spomienke na Kristínu. Prehodila som si vlasy a opäť som na neho pozrela. „Žiarlila som na ňu, keď ťa objala a pobozkala." určite som sa začervenala. Ešte, že je tma. „Vieš, že mi na nej nezáleží. Rozišli sme sa a neplánujeme sa dať znova dokopy. Nemám záujem. Vôbec." povedal mi a pozrel sa mi do očí. „Ver mi." videla som zmätok v jeho očiach napriek tme, ktorá nás obklopovala. V zreničkách sa mu odrážali svetlá lámp neďaleko nás. „Verím ti," usmiala som sa. Tvárou sa posunul bližšie. Chcela som sa odtiahnuť, ale niečo mi v tom bránilo. „Znamenáš pre mňa veľa," počula som ako sa mu jemne zatriasol hlas. Sledovala som som ho svojimi šibalskými očami a cítila som ako mi moje srdce začína rýchlejšie biť. Bum, bum bum. „Nechcem ju, ale teba," zašepkal a vtedy to urobil. Pobozkal ma!
PS: Prosím napíšte reakcie. Chcela by som poznať vaše názory, čo sa týka môjho príbehu. :) ďakujem
