Tento obraz sa ponúkal mladému chlapcovi skláňajúcemu sa nad hrobom ženy - matky. Kopec vencov a čerstvá hlina okolo nasvedčovali, že človek, čo leží vo vnútri ešte nedávno potešoval blízkych svojou charizmou. Matka, ktorej telo bude pár nasledujúcich rokov invertárom staručkého cintorína, sa ešte prednedávnom snažila napĺňať domácnosť neochvejnou láskou a obetavosťou a teraz jej telesná schránka len mĺkvo leží v tmavom hrobe a už nepočuje tichý chlapcov vzlyk.
Neskoro si uvedomil o čo prišiel, tak rád by ju teraz poprosil o radu, ktorú predtým zásadne odmietal a častokrát sa púšťal po neistých chodníkoch a nechával sa zviazať falošnými túžbami. Tak rád by ju teraz objal a cítil dotyk jej rúk, ktorý mu predtým prišiel ako prehnaná materinská starostlivosť.
To všetko je preč, no spomienky ostávajú. Bolestné ostne sa zaborujú hlboko do srdca a približujú obrazy minulosti. Každým obrazom vlhne chlapcovo oko viac a viac až je z toho intenzívny pramienok sĺz, hľadajúci si cestu nadol, aby napokon dopadol na mrazom zvrásnenú zem.
Tak rád by vrátil čas aspoň na pár chvíľ, aby stihol povedať tie čarovné slovká "Prepáč, prepáč mami za tie dlhé prebdené noci, keď som sa do rána flákal a ty si ma čakala a kvôli mne si sa sužovala, vôbec som nebral ohľad na tvoje choré srdiečko."
Stmieva sa, už aj posledná zhrbená starena pomalými krokmi opúšťa pietne miesto. Na chvíľu sa však pristaví, jemne položí zošúverenú ruku na chlapcov bok, nič nehovorí. Zbytočné sú všetky slová v tejto chvíli. Len si skrčenou plátennou vreckovkou poutiera zaslzené oči a necháva chlapca samého so svojim smútkom.
Skrehnutými prstami hladí chladný kríž, nič však už nenahradí teplo maminej ruky. Je koniec, bolestný, no čosi v jeho vnútri mu našepkáva: "Vstaň a choď, stále som s tebou v tvojom vnútri, budem sledovať tvoje kroky, tešiť sa s tebou v príjemných chvíľach a smútiť v chvíľach bolestných."
