Košieľka bola čistá ako sneh, malá Kristínka trpezlivo bez hlasitých prejavov znášala obliekanie, ani pán farár v kostole nenalial priveľa vody na jej hlavičku.
Po oficialitách sme už mohli zasadnúť k prestretému stolu za asistencie všakovakých vôní z kuchyne. A hoci sa zdalo, že všetko prebehlo podľa predstáv a aj známy bol určite pyšný na svoju dcéru, ako sa statočne držala, neunikol mi akýsi smútok v jeho očiach.
Nedalo mi, tak som sa ho na to spýtal. Po chvíľke okúňania z neho vyšlo, že ostal bez práce.
Krutá daň pre chudobných za nenažranosť lakomých ?
Po chvíli však priznal, že on spravil chybu, kvôli ktorej sa pohádal so šéfom a vyvrcholilo to jeho rezignáciou. No a teraz sa kvôli tomu háda aj s vlastnou ženou.
V tejto dobe „krízy a goríl“ s hypotékou na krku praskú občas nervy aj totálnemu flegmatikovi. Možno mal situáciu vo firme riešiť dialógom a s chladnou hlavou, takto premrhal šancu na znovuzískanie svojho pracovného miesta.
Pred jedlom sa patrí odovzdať dary a kedže otec sa len hanblivo skrútil, peňažný dar v obálke som podával mame, ktorá sa s dieťatkom v náručí otočila smerom ku mne. Práve vtedy sa stala najzabávnejšia situácia dňa.
Malá Kristínka šikovne chytila obálku, mocne ju zovrela do ručky a víťazoslávne držala pred sebou. S vypleštanými očkami upriamila pozornosť na svoj pästík so skrčeným papierikom a darmo sa každý snažil ako vedel, aby mu aspoň na moment venovala pozornosť.
Už aj dvojmesačné dieťa vie ako pevne chopiť šancu do svojich rúk a možno by nezaškodilo ani otcovi poučiť sa, aby tak ľahkovážne nepúšťal svoju šancu z rúk, lebo človek nikdy nevie, či tá šanca nie je v jeho živote jedinečná.
