Priznaj sa, priznaj sa! Odchovaná SK železničnými spoločnosťami s SK železnými pravidlami som v kútiku duše dúfala, že priznaním sa mastná pokuta scvkrne a zošúverí na nejakú vyschnutú smiešnu sumu. Smiešne sumy v dánskych korunách... Test môjho zmyslu pre humor...
Demonštrujúc dobrý úmysel som sa vystavila do uličky a odhadovala pravdepodobnosť úspechu akcie: na najbližšej stanici schmatnúť dva kufre, ruksak, dieťa a jeho ruksak, jeho topánky a hračky, ktoré boli medzičasom teritoriálne agresívne všade okolo, vyskočiť a bežať a označiť lístok a dobehnúť znova do vlaku. Optimalizovala som procesy a v duchu interpolovala graf vlastného pohybu v čase a priestore.
Literatúra je, tuším, takých viet plná, málokto im rozumie (ja nikdy): ... a úbohá žena mala v očiach šialenstvo.
Vedľa sedeli dvaja Dáni, dve manželky a ich štyri pivá. Začala som sa, tak nanečisto, ospravedlňovať už im. Z nejakého dôvodu im to prišlo brutálne smiešne a stále dookola mi opakovali: We are not terrorists! (haha)
Nie sme teroristi! (hahaha). Dáni naozaj nie sú teroristiii... (haaaaa) Sadnite siiiii.... Naozaaaj! (huhuheh) (Slovná zásoba obmedzená, výslovnosť bola ešte dobrá.) Moje váhanie ich ešte viac hecovalo do smiechu. Do toho prišiel sprievodca a na lístok mi ručne dopísal dátum a čas.
Toto mi len tak prišlo na um v súvislosti s Petroneliným článkom o tatranskej železnici.
