Nepovažujem Češky za škaredé, osobne poznám len Poliakov, ktorí nekradnú, a Ukrajincov bez väzieb na mafiu. Nevyhýbam sa Maďarom ani Nemcom. Ale: frflajúci a negativistický Slovák je pre mňa tiež len generalizácia, ktorá o konkrétnej osobe vypovedá len veľmi málo. „Komplex Východoeurópana“ je podľa mňa o zlých skúsenostiach a generalizácii: o predsudkoch.
Jedným z mojich najväčších problémov pri pobyte v Berlíne bolo akceptovnie seba samej ako Slovanky. Nie raz sa nám stalo, že bol náš prízvuk „odhalený“ ako ruský. Keď sme sa predstavili ako Slováci a dôrazne sa od rusofilstva dištancovali, veľakrát nasledovalo ospravedlňujúce: viete, my tu máme s Rusmi niekedy problémy. Stále pochybujem, že nedôvera medzi nami úplne zmizla. Neskôr som si zvykla odpovedať: Áno, znie to podobne, je to tiež slovanský jazyk...
Poznám ľudí, ktorí sa do integrácie pustili plnou parou. Aj na Slovensku sa predstavujú ako Ondro z Manhattanu a Janka z Brooklynu. Ja som mala iný problém: keď sa mi v Berlíne narodila dcérka, chcela som s ňou hovoriť aspoň dva roky výlučne po slovensky. Zistila som však, že jednoducho nemám v repertoári slovenčiny špeciálne „detské slovíčka“. Napriek snahe prihovárať sa jej po slovensky, stále bola pre mňa Schatzi a Schnecki. Ľúbozvučné, nie? Nebola som jediná mama, ktorá cestovala na dlhšie obdobia „domov“ nabrať pár slov z aktuálneho slovníka stále sa vyvíjajúcej reči.
Nemôžem povedať, že som v Berlíne cielene vyhľadávala Slovanov. Naopak, medzi Slovákmi, Čechmi, Poliakmi, Ukrajincami, Rusmi existuje akýsi dištanc. Napriek tomu ma okolnosti medzi nich zaviedli. Dnes to nemôžem nijako ľutovať. Svoje stredoeurópske korene nemôžem a nechcem zmeniť. Nepociťujem ako príťaž, že mám v češtine svoj druhý jazyk, v ktorom všetci bez problémov čítame knihy. Naučila som sa rozumieť poľštine a východ Slovenska nepovažujem za priestor, „kde Európa končí“ (názov staršieho článku o Slovensku, tušim v Berliner Zeitung, ktorý sa snažil prezentovať nových členov EU).
To ma privádza na myšlienku: kedy sa konečne prestaneme definovať ako Východoeurópania? Nie, v slove východ nie je obsiahnuté nič podradné (viem, že aj niektorí správni blaváci súhlasia). Lenže pojem Východoeurópan je politický a nie geografický. Západná Európa nás tak definuje v protiklade so „starou“ Európou. Touto sebadefiníciou však vylučujeme z európanstva milióny ľudí, žijúcich v priestore na západ od Uralu.
Mám sen: môcť raz cestovať s rovesníkmi dôchodcami po Európe. Napríklad po turisticky príťažlivej, politicky bezproblémovej a bezpečnej Ukrajine. Mám sen, že k bontónu Slováka okrem dvoch povinných cudzích jazykov bude patriť aj ovládanie aspoň jedného jazyka našich susedov. Že Žilinské gymnázium bude ponúkať pre veľký záujem Maďarčinu a v Šali bude mať základná škola partnerstvo s jednou v Katowiciach. Lebo Slovák samouk ostane v kurze maďarčiny pri prvej lekcii, máte inú skúsenosť?
Čo je ešte v mojej identite? Nie, nemyslím, že je to schizofrenické, keď si v duchu s Kennedym kričím: Ich bin ein Berliner!
Predsudok býva definovaný ako nespravodlivá hodnotiaca reakcia na člena rasovej, etnickej či inej skupiny, netolerantný postoj ku skupine ľudí. Predsudok má niekedy aj „sebazáchovnú funkciu pre skupinu“. (Wrightsman, Deaux: SocialPychology in the 80s. Veľmi stará knihy, hmm.)
