"...a ľudské telo sa skladá z buniek..."
"heeeeheheheheee, však nieeee, heeeheheeee... (nekončiaci smiech)... však nie, mamkááá, však sa neskladáme?"
A tak som jej vysvetlila, že sa veru skladáme. Rovnako vážne ma zobrala aj o hodinu neskôr, keď som jej potvrdila, že zlé strigy naozaj vedia čarovať, veď preto sú strigy.
Kniha o znepokojujúco abstraktných pojmoch ako bunka, jej jadro a DNA sa teda po novom volá kniha "o tom, ako sa robia deti". Po večeroch ju teraz musím čítať a zúfalo improvizovať nejaký úvod, jadro, záver, personifikáciu adenínových a guanínových báz, dej, zápletku a katarziu. Čo si dieťa naučíš, to máš: s notnou dávkou cynizmu a čierneho humoru knižku ukazovala trojročnému chlapčekovi, ktorý čaká sestričku (v maminom brušku, sa rozumie, ale čaká predsa on). Takto sa robia deti!
Poučila ho aj o tom, že úplne malé miminká v brušku vyzerajú ako dinosaury, čo je síce jej vlastná a priznajme si - aj pomerne voľná interpretácia, ale znelo to presvedčivo. Až teraz spätne si uvedomujem, že to, že chlapček v nedeľu zúrivo behal občas so sekerou, občas s mečom a občas baby len tak medzi rečou opľúval, môže mať úplne priezračný dôvod! Kto by sa nebál o svoju pozíciu vo svorke v konkurencii s malým dinosaurom.
(Každý má hádam právo na trošku tej nervozity.)
