Bežné jádejko

S podozrením na zápal slepého čreva som uháňala po Terezku. S mojím podozrením na jej zápal. Volali zo škôlky, malá má bolesti, chytá si bruško, nechce si sadnúť, líha si na stôl a hovorí „au“. Nebolel ju ráno žalúdok? Plače. Či po ňu prídem. No asi nie. V šoku som zhrabla zdravotnú kartu, poisteneckú kartičku, očkovací preukaz, telefón, bicykel a opakovala som si predstavzatia, aká ostanem silná. Čakali ma už pri okne, Terezka a Tine. Keď ma uvideli, malá sa srdcervúco rozplakala. Áno, bolí ju, veľmi. Nie, nie bruško a ešte viac sa nad sebou rozľútostila. Ani vlastná mama jej nerozumie. Má predsa „jádejko“. Dešifrovať novú slovnú zásobu nebýva ľahké. Prízvuky a dĺžne zveruje náhode, prítomný čas si odvodzuje z minulého, kedysi sa smiala, teraz sa smia. Niektoré slová si vymýšľa úplne. Verí že to, čo si pospevuje, je švédska pesnička. Hlásky „r, l, j“ takmer ľubovoľne zamieňa, jeblík je tým pádom nevyhnutná súčasť ihriska. My zas z obavy o krehkosť detského ega nepoužívame slovo „čarbanica“, ale keď nám omylom ujde „abstrakcia“, vôbec ju neprekvapíme. Akstrapciu prevzala do aktívneho slovníka a ukazuje svoje kresby, teda akstrapciu: niečo veľmi pekné, niečo úplne iné, čo som