Čaká ma autobus na stanicu, vlak do mesta malej morskej víly, letenka za korunu a flí, autobus na stanicu, vlak (uf, ten Ružomberok ešte stále tak smrdí?), autobus, a potom už len do kopca kráčať... Toto ma čaká a viem, že nepočká, tak mi vyšlite ráno telepatický budíkový cŕn. Mám desať rokov po strednej a nemám ani budík.
(Niekde medzitým by som si chcela pokecať s Marínou, ktorá mala byť Toninkou; určite už bude mať aspoň 55 centimetrov a jej rodičia budú tvrdiť, že je už strašne veľká, a že som veľa zameškala.)
Poviem si, ako je doma pekne a z okna si odfotím do „sérky“ to, čo som osemnásť rokov nevidela.
A v piatok: vypijem za večer pol litra vína a možno aj nejaký ten drink a budem rovnako pod obraz boží, ako tí spolužiaci, čo tréning nezanedbali.
A hneď sa pripravím na odchod, tety na ulici mi odzdravia, pozrú sa na mňa a neomylne ma nazvú menom mojej mamy alebo maminej sestry alebo mi rovno povedia, že som na otca. Zasmejú sa, prečo stále nosím taký ťažký batoh na chrbte. (Vždy sa mi smiali, vraj musím byť silná, keď nosím Takého Chlapa na chrbte. Taký Chlap bol spevák z The Cure. Tričko z poľského trhu s jeho obrovskou hlavou ma jedno leto spravilo hviezdou.)
Babky mi budú tykať a čo viac si môžem priať po toniejemožnédesiatich rokoch. A spýtajú sa, ako sa mám v tej Bratislave.
Nebude mi meškať autobus a neomeškám ani vlak, ani flí-mašinku firmy Nebeská Európa, ktorú bozkávam za tú korunovú letenku. Mám taký plán.
Ale ktovie, čo ma ešte postretne. Lebo mám plán, mám autobus, mám vlak, mám letenku a nemám budík. Ale nie som zbalená, som na internete, som niekedy zábudlivá a som špecialista na sabotovanie plánov akéhokoľvek druhu.
Poviem si, ako je doma pekne.
"Sérka" :-), do ktorej, dúfam, niečo pribudne...
Z okna mojej detskej izby, na jeseň a v zime...
