Hmla

Padla nám hmla, hustá, nepriesvitná. Odtiahla som závesy, všetci Dáni tak robia, môžem aj ja (ha, nemáš mi to ako zakázať). Izba vyzerá väčšia o ten kus zahmlenej tmy za oknom. Obrovská. Odhalená. Niet sa za čo hanbiť, skladám len Hurvínkovu košeľu. Hurvínek má na mále. (Jéé, Hurvínek! Joo, jenže popsaný.) Popísaní Hurvínkovia nemajú pre šušľavé slečny tú istú cenu ako bábätkovsko nepopísaní. Aj koník je počmáraný. Vidíš, nemali sme jej to dovoliť. Ty si jej to nemal dovoliť. Zachraňujem Hurvínkovu česť, periem, mala by som sa učiť. Poslala som ju ružovú do škôlky, naspäť som ju dostala hnedú od lesného blata a šťastnú. Všetko, čo robí, je predsa pekné. Suknička bola kedysi (včera) ružová a ona vtedy vytvorila svoj ďalší, ako hmla priezračne jasný sylogizmus: Som pekná? Som pekná! Aj všetko čo robím, je pekné?! (Ukazovák mala asi tak po tretí článok v nose.) Mne prišlo ľúto slov, ktoré používame. Ráno som mala mokrú tvár od hmly, ako som ju v rýchlosti rozrážala a odstrkovala. Bicykel z nej určite zhrdzavie a ja, ja neviem. Malá sa chystá do Paríža, niekedy, "nie keď bude po moje plece, ale ani po lakeť, ale tak v strede". Ale ty sa vráť skôr.