Keď mám na sebe len tielko, sústredene hladkáš moje ruky. Keď ťa nepočúvam, chytíš mi hlavu do dlaní a otočíš si ju k sebe. Kým ti ráno začnem čítať rozprávku, ľahneš si na moje rameno a opakuješ čítaj, čítaj, čítaj mi. Keď sa ráno zobudíš, všade je svetlo, ale ty si zavrieš dvere do izby, aby sme ťa náhodou nekritizovali, a zažneš všetky lampy. Viem, že sa bojíš Tieňa, to ja som ti ho v lete ukázala. Keď ma češeš, pýtaš sa „kváče?“ a ono to naozaj kváče. Keď si zmývam vlasy, kričíš ja!, ja! a sklonenú hlavu mi polievaš sprchovou hadicou. Bojíš sa, či nezačnem plakať, tak ako ty. Keď sa mi do očí dostane voda, tak ti vravím, to nevadí, a ty mi neveríš.
Keď spadneš, hneď zakričíš, to nevadí, a ja ti neverím. Bojím sa, že sa rozplačeš. Keď sa nedokážeš rozlúčiť s vodou, vravíš, že ti nie je zima. Donedávna si nevedela povedať „au, kváče, prestaň“, ale vlásky ťa ťahali. Odstrihla som ti z nich len kúsok, aby ti nepadali pri jedení do úst. Pred zrkadlom si skonštatovala: teraz som ako ocko. Vieš, že sa o teba bojíme, ale aj tak mi na balkóne rozprávaš o Petríčkovi, čo mal krídla, a na konci móla mi predvádzaš, ako sa v lete nebudeš báť vody a ako sa potopíš. Len akože, mamka! Keď chodím s tebou po štvornožky, moja hlava plná zložitých slov a kolená fňukajú, že sú staré. Minule som sa môj zadok nestihol uhnúť a zrazil sa s tvojím nosom. Ešte aj dnes si spomínala, ako sme sa na tom smiali.
Intimita, z latinského in timor: v strachu.
