Od mora fúka vietor, ktorý mi vnútil zimnú bundu, na hlavu kapucňu, ruky mi schoval do vrecák. Na teplote až tak nezáleží, to vlhkosť zachádza pod kožu (pod goretex, ale tu už citujem Smillu). Vetru je srdečne jedno, že mesto má dávno jar.
Vytiahol ma sem Jerry. Robíme si generálku pred letom, odpustíme jej nedokonalosť. Sadáme si na vyhriaty piesok. Je teplý, biely a jemný ako grahamová múka; sadáme si, pri zemi vietor nefúka. Zasypáva mi ním nohy. Piesok mám v ponožkách, pod nohavicami, vo vreckách.
Od mora fúka nepríjemný východný vietor. Čakať na západný, ktorý nám s golfským prúdom prinesie teplo, nevieme. Dnes nám posiela pozdravy Sibír, trochu jej to vyčítam. Jerry mi nevyčíta nič. Začínam tušiť, čo odo mňa chce. Zatiaľ mlčí a ja si to vážim. Namiesto prechádzky po pláži sa zatúlam tam, kam on so mnou nemôže. Do najintímnejšieho priestoru niekde medzi mojimi dvoma ušami a kúsok vyššie. Chcem tam byť chvíľku sama.
V tom priestore medzi (momentálne) južným a severným uchom sa strhla zvada medzi Východom a Západom, dobrom a zlom, my verzus oni, ja verzus niekto iný. Vyvstala otázka existencie „my“, keď si ani vo vzťahu k Jerrymu netrúfam povedať: my; (a nebude to egoizmom). Čo sa už dá pri mori (a v krčme) iné robiť, ako (nevy)riešiť celý svet...
Veď je to len taká školská práca, všakže, uškrnul sa na mňa. Podávala som mu text svojej maturitnej práce a ospravedlňovala sa za preklepy. Vybral si moju spomedzi sto dvadsiatich iných na uverejnenie. Tuším som vyriešila zásadnú otázku, či „ je v dnešnej dobe prežitkom mať vzor, a ak áno, tak aký“. Vedela som, čo chce. Hlavne žiadne úvody láska – čo je to láska – len päť písmen... Vyzdvihol môj výtvor a to bol príliv. Potom to nazval len takou ŠP a chcel, aby som ostala nad vecou. Uškrnul sa, a ak ste niekto poznali pána prof. Böhma z ružomberkého gymnázia, viete, že za tým mohol prísť len odliv.
Na čo si človek pri mori nespomenie... A komu sa to chce počúvať.
Jerrymu nie. Som pod pieskom, ale nad vecou. Vidím, čo odo mňa chce. Usmejem sa naňho a vyslobodím piesok z nohavíc. Potom nohavice z piesku. Vstávam. Jerry beží predo mnou. Z hrdla mi vyrazí prastarý pokrik, ktorý by učaroval aj Arsovi, ktorý nám toto hniezdočko kedysi dávno založil. Ars hus, Århus.
O chvíľu Jerrymu ukradnem káčatko a budem si ho chcieť uvariť vo vedierku plnom piesku. Jerry ho zachráni a smeje sa, ako ma dostal. Nielen pri mori mu neprekáža, že ešte pred týždňom bol Snehulienkou. Nevie síce, čí je, ale imaginácia ho nestiahne do nebezpečných hlbín. O týždeň bude sliepočkou Ginger z Chicken Run a mňa bude oslovovať namiesto Macocha - Sliepka. Nebudem sa vyhrabávať z piesku - väzenia. Obaja budeme sliepky a budeme sa učiť lietať.
Pri mori sa dá robiť všeličo a byť hocikým. Ja som dnes strašný, divoký, nebezpečný, napenený, chladný a nepredvídateľný Tom. Konečne zase príliv.
Moje
Moja lavička
Môj Jerry (varí alebo zachraňuje káčatko, random nastavenie)
Riečka s názvom Riečka (Å) je tiež nespokojná so svojou sladkou pokojnosťou. Soľ (nielen v očiach) priťahuje...
... rozbije sa na svojom konci sveta.
Niekedy ho pre hmlu len tuším...
...ale je tam.
(Jerry ho volá tiež:) Moje.
