( …
Akonáhle sme opustili trenčianske letisko, kde bolo všetko, ako malo byť (ľudia milí, správne naladení, mladí, pekní a bohatí), fľochla na nás prísna vlaková tetuška, kontrolujúc lístok hundrala niečo o neskutočnom smrade (naozaj dúfam, že to boli pokazené “vécka” odvedľa) a zanechala nás v decentne afektovanom úškľabku. Z očí len štrbinky medzi viečkami, ústa do prísnej čiaročky, krúti sa pritom hlavou a myslí sa: ako ta-kí-to ľudia môžu na svete existovať… My sme predsa takí v pohode…
Chvíľu som do tohto ozajského sveta nepatrila a svet – Hela – mi to dal, dala najavo. (Neviem, prečo jej tykám. Keď Správni Ľudia tykali Mariánovi Vargovi, vraj aj on je dobrý, Marián, si dobrý!, stuhla som, aké tam uvoľnenie potrebné k vrcholnému zážitku.)
Martinka: Dobrý deň (“teta” nehovorím)
Hela: Ale si nám nejako omladla, Martinka…
Aká tam Martinka, Hela, ja som Pani.
Festival Pohoda, stánok s kukuricou, niekto v rade za mnou: Koho je táto kukurica?
Predavačka: Tuto tejto pani…
Takto to teda vyzerá, keď na Pohodu chodia panie. Ich modroknižkári a civilkári sa vyvalia s pivom pod armádnu plachtu, obdivujú Boženy a sebakriticky si uznajú, že už by si aj oni mali pozrieť nejakú tú ľanovú blúzku alebo šatku. Panie chodia do Tesca, rozumej etno stánkov. Z Pohody som si odniesla ľanovú blúzku a nejakú tú šatku.
Tak mi treba…
Fakultatívny výlet za krásami magického východu mi otvoril oči pre výťahové pachy. Neprispôsobiví z ôsmeho ma motivovali do zdravého zdolávania schodov. Malej výťah nevadil. Pred skupinkou deviatich detí z osady sme z ihriska ušli (špina, smrad, vši, svrab). S Peťkom, aj keď patrí medzi "tých slušných", sme sa tento rok nehrali, už nerozumiem ničomu...
Poďme radšej späť domov...
Agroturistika sa tento rok nekonala, kozy sú predané. Stará teta zomrela. Strašne smrdeli. Čo ešte z domova, z dediny o osemsto ľuďoch, hodné klebety, ahá! Blažena Podnikateľka má syna, taký počerný je a kočík má z Rakúska, otec poslal.
Omladnutá Pani nakúka zvedavo do kočíka, neodpľuje si, aj keď by sa možno patrilo, ale neuriekne nikoho, zdá sa.
Blažena: Opálený je, však, ako ty…
Som opálená.
Väčšina Slovákov sa ešte stále bez výčitiek svedomia bežne označí ako Biely.
…)
Tie zátvorky boli veľmi milé :-)
PS z Dánska:
Byt po príchode voňal, voňal tak krásne, “ako dokáže len domov”. Čoskoro som zistila, že to je moja obľúbená záchodková vôňa. (Brise One Touch, citrón)
PS2: V piatok som držala na rukách čerstvo adoptované dievčatko z Indie a pokúšalo ma ovoniavať si ho. Či je to naozaj pravda, či naozaj voňajú inak, nepríjemne. Vo chvíli, keď som predpokladu povedala záväzné Áno a na malú som sa už len premáhajúc dokázala zblízka usmievať, to pochopila Karin. Skrútila nosom, prevrátila oči a išla malú Maiu prebaliť.
Správy z domova:
už odkvitali...
