Stretnutie so spolužiakmi po desiatich rokoch sa vydarilo v každom ohľade. Baby sme stále krajšie a krajšie, chalani príťažlivejší a príťažlivejší, nulu na konci desiatky nevidíme (nula sa nedá vidieť). Senilní ešte nie sme, problém ukvičanej Júlie neriešime. To bol ten, kdééé jééé štvrtá bé, kde je dnéés... No kde, tu sme. Hoci netvrdím, že počítať čas na desaťročia nie je ani prinajmenšom šok.
Len týždeň pred naším stretnutím sa po šesťdesiatich rokoch stretli na pôde školy tridsiati (!) spolužiaci ročníka 1944/45 a vraj to bolo tiež celkom fajn. Fajn. No fajn. Studená sprcha od riaditeľa (Čo to má spoločné s nami? Prečo to vôbec vyťahuje?). O 24 hodín už akceptujem realitu a plánujem budúcnosť. Vydržíme ešte vôbec piť a skákať celú noc? Ja by som nebola taká pesimistická.
Pozorujme, zovšeobecňujme, prorokujme: Tento rok som to vydržala spoločensky neunavená do štvrtej rána, s ohľadom na krátkosť času stráveného u rodičov som sa nechala zobudiť už o pol desiatej, a keď o siedmej priateľsky zrúkli: tak ako bolo?, znovu som fungovala bežným spôsobom (ešte som stále mladáa vydržím dosť). Dúfajúc, že dospím poobede vo vlaku (až toľko toho zas nevydržím). Kupé pre ôsmich ľudí som síce mala sama pre seba, ale práve tomu vďačím za to, že som ich, zmátožená po noci s nulou na konci, stretla. Prisadli si ku mne siedmi nefalšovaní pontonieristi a ženisti. Nemali vlastne na výber, tvrdili, že moje prianie je zákon (Vaše prianie je mi rozkazom. Na vojne platí, že rozkaz je zákon. Asi som si naozaj priala, aby sa pridali.). Pozorujem ich a veštím si:
Raz budem chodiť po výletoch (baby s chalanmi).
Manžel bude ponúkať mladé ženy vo vlaku vodkou z plastovej pollitrovky.
My, baby, ho zahriakneme a na rozpakoch mladej sa budeme baviť.
Prekvapí nás, keď odmietne aj ďalšie tri rôzne nealkoholické nápoje.
Nakŕmime ju aspoň keksíkmi a pridáme cukríky do zásoby. Aby nám nevyhladla.
Chlapi nadšene zvolajú: kamaráti, nadviazali sme kontakt!
Budeme si robiť srandičky a ohovárať dôchodkyne, čo kupujú porcelánové gýče vo veľkom.
(Na svoje porcelánové dievčatko s anjelikom a toho skleného psa dopustiť nedám.)
Budeme si viesť kroniku z výletov a pohádame sa o počet fotiek a kto ich má zaplatiť.
Viete, sľúbila som im to. Tak tu tie fotky sú. Už s nimi vlastne trochu meškám, ospravedlňujem sa.
Poďakovali mi vopred, všetci mi potriasali rukou a do toho sa (chlapi) chválili: Chlapci, také dievčatko, taká mladá rúčka, to som už tak dávno nedržal! (Znova výbuch smiechu a poznámky od báb aj ich chalanov.) Ďakujeme Vám, ďakujeme! Ten kufor Vám odnesieme, aké nie, takému dievčatku, dajte to sem. (Prianie ako zákon už neplatí.)
Išla som si užívať kúsok Viedne*, rozlúčili sa ešte raz pred staničnou budovou, podávali sme si ruky, každý mi chcel čosi povedať. Známy, ktorý ma prišiel čakať, chcel prisahať, že ich bolo aspoň dvadsať.
Ak vaše distingované kruhy vo vlaku niekedy nabudúce rozruší banda pubertálnych dôchodcov, sťažujte sa na skutočnej, naozajstne naozajskej adrese, ktorú som získala výmenou za svoju virtuálnu (neverili jej, ale dajú si ju preveriť deťom):
Združenie pontonieristov a ženistov Bratislava
Osuského 2
(aj prezidenta majú :-))
Nadviazala som kontakt! Ehm, ďakujem za to „dievčatko“, samozrejme.
* Vysvetlivky:
