Prvý krát (môžeme robiť, čo chceme)

Každý rok sa to opakuje: našla som svoj prvý gaštan. Absolútne výnimočný gaštan, jedinečný, iný ako ostatné. Na križovatke naskočila červená a on sa mi priplietol do cesty. Bez výčitiek svedomia som zabrzdila, zliezla z bicykla, uchmatla, ukoristila, adoptovala si ho, dala mu domov, zabrzdila na milisekundu premávku. Presne tak isto, bez výčitiek svedomia, som nezastavila, keď ma o to žiadala malá. Také nudne obyčajné pierko to bolo, čo ležalo pri ceste. Nebuď malá, teraz sa už poň nebudeme vracať, fučala som do kopca, zatiaľčo si ona v sedačke vykladala nohy na môj chrbát (kopala ma). Presne o tom je dospelosť, že si môžete robiť, čo chcete.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (13)

Vy si robíte, čo chcete, reagovalo kedysi s povzdychom päťročné dievčatko na pubertálne výbuchy smiechu nás, oficálnedospelých. Poškuľovala pritom po chlapoch (ktorí s ňou bezostyšne flirtovali) a ukrývala si akožezahanbenú tvár v leme zdvihnutej sukničky (takéto "free" prejavy na verejnosti ženy rokmi strácajú). Hneď nato sa spustila po zábradlí a do neskorého večera sa od nás neodlepila. Mohli sme robiť, čo sme chceli, prehováranie nezaberalo. Prečo si ešte s nami? Láska je dôležitejšia ako večerníček, odbila nás s prehľadom. (Už onedlho sa nám podarilo zavrieť ústa.)

Každý rok sa to zopakuje párkrát (raz nie, ale tak ďaleko ešte nedokážem myslieť). Sadneme si a začneme nerovnú ohováračku potomkov v ich neprítomnosti. Lebo my, dospelí, si predsa môžeme robiť, čo chceme. Hoci aj také rodičovské združenia (tie musia byť istotne obzvlášť zábavné). Nepredstaviteľne sa stresujem teším na zajtrajší prvý krát. Tuším zmeškám večerníček. (Ale mám ten gaštan.)