Sommer/leto

Chápem, že pršať musí, už v detstve som sa zodpovedne modlievala za dážď, kvôli úrode. Občasné podvody keď som očami čítala modlitbu za slnko, nedokázali nevyvážiť silu prosby zvyšných prítomných veriacich. Nemohli nič ovplyvniť napriek všeobecne známemu faktu, že modlitby maličkých bývajú vypočuté, keďže obzvlášť malá som sa nikdy necítila. Skrátka to nemohlo byť nijaké významné ovplyvňovanie Moci a niet si čo vyčítať.

Tichým a potrebným dažďom poteš nás, kedysi som to vedela zahrať na organe aj s pedálmi, len hlas som mala slabý a možno aj piskľavý a vôbec, kto to kedy videl ženu organistku, u nás nikto. Avšak dážď bolo treba, lebo úroda na poli a v záhradách, tak som hrala. Úroda ostala medzičasom doma, ako argument mi teraz slúži tráva a argument je to tiež dobrý, po daždi je úžasne najzelenšia na svete. Nech si len prší.

Nové zážitky s dažďom, bicyklom a rýchlosťou: pravé oko zavreté úplne a ľavé prižmúrené najviac ako sa dá na známej trase s jednou zákrutou a jednou križovatkou tvaru T. Budem musieť trénovať v sprche, koľko vydržím s hlavou zaklonenou dohora pozerať do prúdu vody. Stále viac a viac.

Vo štvrtok ráno vysvitlo, že predsa len svitlo (čosi, nejaké slnko), vyhlásila som Slnečný deň a oblečenie do dažďa regntøj nechala doma. Regntøj, jeden z divov Dánska, je jeden z dôvodov, prečo mám rada dážď, keď kvapky stekajú po šilte popred tvár a aj nos ostane suchý, ak dodržím správnu rýchlosť a pochabo vodu nepredbieham. Ale v Slnečný deň ostal regntøj doma, aby som neskôr v stála pod strechou pri stojane na bicykle a pozorovala dážď s hlavou zaklonenou dohora, stekal po oblúkovej sklenej streche, slnko vyšlo a on si stále pršal, ale hneď ako sa zmenil na jemný poprašok a babky vychádzajúce z trhoviska si dali dole čepčeky z mikroténových sáčkov*, vyrazila som cez škáru z mrakov a ľstivo pozorovala ich pohyb, mrakov, nie babiek, naplánovala si trasu cez most ponad vlakovú stanicu, vlastne to bolo popod, nie cez tú mrakovú škáru. Predbieham oblaky! Rýchlejšia ako dážď a vietor uiiiiiii!

Až keď moje výkonnostné ego zranila oranžovovlasá pankerka v žltých teniskách, uznala som, že som optimalizovala smer a trasu (aj keď som nemala na výber), nie maximalizovala rýchlosť. Semafory na oplátku spacifikovali pankerku, dobehla som ju - ha! - a mýlila som sa, tie vlasy mala prirodzené, bola to Pipi, ani krém na pehy nezabudla použíť, bola to fakt ona! Normálne dospelá, keby nevidím, tak neuverím. Na chvíľku zas spŕchlo, vydržalo ale len po najbližší semafor.

Loubna už toto sommer nevydržala a po dvoch dňoch premýšľania si kúpila letenku domov do Libanonu. Tie dva dni prerevala v posteli, o rodinu a domácnosť sa staral On, dva dni nevyšla zo spálne a nič nejedla, vyzerá fakt dobre. Stáli sme na zastávke niekde polhodinu od Århusu, tesne za ich sídliskom či getom a takmer v poliach. Keby som bola na bicykli, už by som bola bývala odfúknutá, ale na nohách má človek väčšiu stabilitu. Loubna si kúpila nekresťansky/nemoslimsky drahú letenku do Libanonu a v tom vetre to naozaj neznelo dobre, keď som ju presviedčala, že nemusí, nemusí odletieť, lebo leto bude predsa krásne a pozri na tú trávu, takú v Libanone nemáš, no asi má a vôbec je príroda mocná čarodejka ale ako argument (po)chabá. Bola strašná kosa a Loubna odišla.

7. mája začali lyse natter , čosi ako petrohradské biele noci, o ktorých sme sa blahej pamäti učili na ruštine. Nie sú také lyse ako v Petrohrade, keďže ten so svojimi mierami (59,56 N) leží severnejšie, asi na úrovni Osla (59,57 N). Slnko stále zapadá za obzor, ale len plytko, nejaké 2°, neviem čo to znamená, ale na oblohe je stále odraz lúčov. Ráno sa budím bez budíka, cez deň chodím s kruhmi pod očami, v noci nespávam.

Pravdupovediac, už pekných pár dní nepršalo a od detstva tuším, že tlaková výš aj níž a ich brázdy nad Škandináviou majú nejaký magický súvis s počasím na Slovensku. Aj momentálne (0:20 10.6.2006) na meteo.sk píšu, že "do strednej Európy prúdi chladný vzduch od severu, rizikový stupeň: 2". Tomu jednoducho neverte, u nás pripadlo leto (nie sommer, skutočné leto) práve na tento víkend, máme tropických 25°, potíme sa a natierame faktorovými krémami... Príde to aj k vám, sľubujem. :)

Len rizikový stupeň číslo 2 asi nijako nedokážem spochybniť, také tu naozaj nemáme.




*vre-cú-šok! áno mami