Úsmev ako bonus vstupu do EU

Keď sme sa poslednýkrát vracali do Berlína ako politickí Neeurópania, takmer som zabudla zatvoriť ústa: vyškerení úradníci na nemeckej strane nás poslali k rýchlookienku „EU-citizens“. Príjemne vyškerení. Z Nemecka som bola síce zvyknutá na úsmevy neznámych ľudí, ale úsmev od hraničnej polície? Nevyzeralo to na náhodu.

Aj známi z Poľska prežili šok. Vtipkujúci colník údajne zabával celý vagón. Spolu s pasom vracal aj želanie príjemného pobytu v Nemeckej spolkovej republike. Vysoká miera kreativity, na klienta orientovaný prístup, zabávačský talent? Vyžaduje to vôbec profesionálny profil tejto nepostrádateľnej skupiny obyvateľstva?

Niečo mi šepká, že to bola direktíva (nariadenie, regulácia, smernica, čojaviemčo).Hranice sme v tej dobe totiž prechádzali často, ale o prianí príjemného pobytu som predtým počula len jeden jedinký raz.

To bolo niekedy začiatkom nášho tisícročia. Tesne pred dnes už zaniknutým festivalom Love parade. Pre priateľa bola trasa Bratislava - Berlín rutinou, východniarsku pohódu (prízvuk na predposlednej!) demonštroval menčestrákmi a tričkom. Inak povedané: vydratými študentskými menčestrákmi a zeleným tričkom, kúpeným v akcii „dva za cenu jedného“ Tričku dominuje ťažko identifikovateľná rastlina, pri pozornejšom skúmaní jednoznačne palma, na prvý pohľad päťcípy lístok nelegalizovanej rastlinky. Neobviňujte ho z propagácie čohokoľvek, je v pohóde. V tejto akcii dostanete vždy jeden vábny a jeden nevábny kus. Toto bol ten „nezober ho, keď je zadarmo“.

Tak sa v jednom časopriestore asymetricky stretli: ovzdušie Parádnej Lásky a hraničná podozrievavosť. Naškrobený colník a čisté ale nežehlené tričko s palmou, veď víkend bol krátky, my buchnutí viac do seba ako do žehlenia. Ale hlavným účinkujúcim boli vernosťou poznačené tenisky. Opakujem, víkend bol príliš krátky na pranie nejakých tenisiek. Ako to povedať a neuraziť - smrdeli.

Možno je aj vám známa dezinfekčná a deodoračná funkcia detského púdru: nasypali sme ho do tenisiek. Zabalili do igelitového vrecúška, vložili do tašky v sektore použitých ponožiek, zišli sme ich z očí, zišli z mysle.

Nevidela som to na vlastné oči, ale rutinná prehliadka to nebola. Slovenský pas sa už dávnejšie odlišuje od českého. Nejaké babičky si nahlas uľahčene zašepkajú: to není náš! V ich očiach je zle skrývaná fascinácia mladým pašerákom z východu i „nesmlouvavým“ oficírom. Drsnému chlapíkovi v uniforme zažiaria spod prísneho obočia chladnéoči: biely prášok! Zdvihne tenisku k nosu. Ovonia? Ovonia. Neverí? Neverí. Naslinenýmprstom ďubne do kontrabandu. Ochutná... Kariérista. Iniciatívny.

Toto bol ten spomenutý jediný krát, keď colník s rozpačitým úsmevom tichučkým hlasom predniesol čarovnú formulku „Prajem vám príjemný pobyt v našej krajine“. V tom vagóne už nikoho nekontroloval...

A potom dal návrh na horeuvedenú smernicu a odôvodnil ju "nevyhnutným účelovo viazaným preventívnym zásahom pred kvantitatívne redundatnými pracovnými výkonmi so zreteľom na permanentne klesajúci trend ich ekonomicko-politickej rentability".

V mojej reči: radšej sa na seba preventívne usmievajme aj bez vyzvania a kopec vecí (smerníc, ľudí...) môžme poslať kadeľahšie. Obávam sa, že oficiálnou cestou (na rozkaz) idú mnohé veci (emocionálne i finančné dotácie) kadeťažšie.