Vyrojené dievčatá

Tušila som, že vývin súčasných detí je akcelerovaný. Netušila som, že záľuba nostalgicky sa obzerať za minulosťou je im vlastná už v troch rokoch. Dcérka si vzdychla. Mamka, pamätáš sa na tie vyrojené dievčatá? Nuž, pamätala som sa, aj keď iba náhodou, udalosť je čerstvá. O pár dní by mi vyrojené dievčatá nič nehovorili a skončili by v úvodzovkách.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Na Moesgaarde pálilo slnko ešte o šiestej večer, o pol deviatej sme boli medzi prvými, ktorí more a pláž opúšťali. Autobus bol tak akurátne dánsky poloprázdny. Okrem nás piatich, mladej dvojice a jednej babičky doň nastúpilo len zopár detí, prevažne dievčatá. K tínedžerom mali ešte tak rok. Dva. Boli bez dozoru dospelých. Že boli tmavšej pleti, ani nemusím spomínať. Ale pre istotu: v autobuse sa viezlo, vykrikovalo, smialo a naháňalo do desať (asi) tureckých detí.

Buďte tichšie, lebo vás vysadím von, akoby z povinnosti precedil akurátne dánsky šofér cez zuby. Počuli sme ho aj my v strede autobusu. Uchichotané decká si dali ukazováky pred ústa a s demonštratívne hlasným pšššt sa presúvali dozadu, každého poučujúc o konvenciách. Byť slušný, distingvovaný, ticho. Pšššt.

My, chránení neznámou hatlaninou (slovenčinou), sme počas nasledujúcich minút narýchlo vytiahli problémy imigrantov a ich integrácie, nových a starých Európanov, slovenských Rómov a ich temperament, detstvo vlastné a súčasných detí. To, čo som vtedy nedokázala pomenovať, bol kontrast (alebo podoba?) medzi bandou vyjašených detí bez dospelých a mojou dcérkou, ktorá sa obklopená štyrmi dospelými s blikajúcimi čertíkmi v očiach pridávala výkrikmi k malým (asi)Turkom. My štyria sme si dali ukazovák pred ústa a šepkali jej: pšššt.

Tuším si z nás v svojej reči robili posmešky, hm, príjemné to nebolo. Napriek tomu som ich správanie nedokázala vnímať ohrozujúco. Možno to bolo ich vekom a možno Terezkiným očarením. Deti vystúpili na nasledujúcej zastávke, keď autobus vyšiel z lesa znovu k pobrežiu. Strandvej. Tam sa pridali sa k svojim grilujúcim rodinám. Zaslúžený autobusový pokoj (tiež terminus technicus európskeho civilizačného okruhu) sme si neužili, pretože nastúpili ďalší a bolo ich veľa. Niekto sarkasticky poznamenal: No, ale sa vyrojili... (Možno sme si aj my z nich robili posmešky v našej reči.)

Vyrojili sa a pre Terezku ostali vyrojenými dievčatami. Mali dlhé čierne vlasy a v nich zapletené červené kvety, ktoré túto sezónu vo veľkom ponúka H&M ako „in“ a „absolute must“, ak by ste to chceli považovať za etnické špecifikum. Malá si až vzdychla, keď si na ne spomenula. (Teda takto vyzerá esencia závisti.) Také vyrojené boli...

„Budem mať aj ja tmavé vlásky, keď budem veľká?“, spýtala sa. Okrem sentimentálneho obzerania za minulosťou sú trojročné deti schopné predpokladať budúcnosť. Chúďatko blondínka. Chápem ju, trochu zahmlene, tušivo, ale predsa. Keď sa najbližšie vyrojím ja, problém bude mať moja mama. Zatiaľ na správy o rojení reagovala, povedzme, telegraficky. To aj ty... ? Tam...? Hádam nie...? Medzi tých...? Čo minule v tom blate skákali? Čítala som v novinách...

Ale nie, mami, naozaj si mi dala príkladne liberálnu výchovu, neurážaj sa zas. Budem na chvíľku tvoje vyrojené dievčatko. Však je ťažké ohŕňať nosom nad vlastnou dcérou, aj keby tancovala v blate?

Tak som si naplánovala na víkend Pohodu.