Z denníka: Veľký okruh späť, 2/2006

Domov. Základná otázka, keď sa chcete vrátiť domov, znie, kamže to ísť. K môjmu pocitu domova blahodarne prispievajú také veci, ako že ešte stále som to ja, kto pozná najviac krčiem na Königin Luise Strasse (štyri). Aj to, že jedna z nich očarila aj dedičku.

Mamka, toto je veľmi dobrá reštaurácia! Majú tu všetko, čo mám rada! (Rybie prsty, rezeň , špagety).

To už stojí za zapustenie koreňov. Za Dedinku zas hovorí poriadny sneh a veci podružné. Úvaha s hlavou vyvrátenou dohora:

Keby sa urobil taký dlhý rebrík, tak by si NIEKTO zobral to.
Keby NIEKTO chcel taký cencúľ.
JA mám veľmi rada cencúle.

Dilemou ostáva, či zahodiť ten úžasný pocit cestovateľa, že sa vlastne máte radi so všetkými ľuďmi na svete. Tak decentne, bez zbytočného preháňania, nekomplikovane a z rýchlika. Či ho vymeniť za poznanie, že sa fakt neznesiete s nikým a ešte aj matka sa vám zblázni a na päťdesiatku chce zlato, a ako potom skončím ja v jej veku.

Sebapoznanie. Istý nepríliš konzervatívny návod na sebapoznanie ponúkal jeden mnou zhliadnuvší dokumentárny film. Skupinka žien sa tam pohodlne usadila do kruhu na podlahu, rozprávali sa o sebe a riešili nejaké problémy. Aha, boli nahé a tuším hľadali nejaký stratený klitoris, či čo. Takýmto návodom síce verím rovnako, ako radám na odstránenie pachu z topánok , a predsa ani pre mňa na ceste k sebapoznaniu nebolo iné východisko, ako dovoliť cudzím rukám dotýkať sa ma, brrr. Ale prežila som to a úspešne zmenila krátke za ultrakrátke a po dlhom čase vidím: tie uši mi fakt odstávajú, už si spomínam! A hoci som záhlavie nikdy nemala príťažlivo oblé, veľká mozgovňa a ustupujúca tvárová časť z dejepisných plagátikov o Homo sapiens sapiens sa u mňa ako znak ešte nevyskytla, až takú podobu so Simpsonovcami som nečakala.

Dedička lakonicky konštatovala:
Mamka, keď má Niekto krátke vlásky, nesmie chodiť ku kaderníčke.

Mama vykríkla:
To je moja dcéra!
Počul to celý autobus a to len preto, aby mi šofér nepredal celý lístok (14Sk), keď mi už ona kúpila zľavnený (13,90 Sk). Šofér kukol a len pochybovačne zavrčal.

Kaderníčka bola najempatickejšia:
Toto si musíte zakaždým nagelovať, lebo to bude vyzerať naozaj veľmi zle!
Potom mi v záchvate ľudskosti chcela aspoň trošku urobiť radosť a štvorcentimetrové chúďatká našuchorila na protest proti gravitačnému zákonu pekne dohora a pyšne sa spýtala, čo si o tom myslím. No a ja som si myslela presne to, čo som aj povedala, prihladila som si kraťúšiky pekne k hlave a také výbuchy na hlave sa mi moc nepáčia, zverila som sa jej a fakt som to myslela trochu ako vtip, aj som dodala, že som spokojná. Ale treba povedať, vedela som, že ju urazím, čo budem zapierať.
Ako myslíte, ale predtým to vyzeralo krajšie , nedala sa ona a to bol posledný kompliment, ktorý sme si stihli vymeniť, napokon, pripravila ma " nielen o energiu, ale aj o samostatné aktívne myslenie ". Synkretisticky nábožensko-filozoficky.

Napriek vydarenému fakultatívnemu výletu do Spišskej Novej Vsi som si v duchu opakovala: domov. Lenže Niekto deň pred odchodom na Slovensko stratila dánsku bankomatovú kartu a nevybrala si dosť dánskych korún a zároveň si vopred nekúpila lístok späť. Ten istý Niekto si peniaze nezmenila v banke a v zmenárni nemali a na letisku tiež nie. Tak Niekto omeškala vlak z letiska asi tak o dve minúty. A Niekto pozná kodanské letisko ako svoje vrecko, najmä jeho dve vlakové nástupištia, pre jasnosť označené ako 1 a 2. A keď chce ísť Niekto na dvojku, stačí zistiť, kde je jednotka (naľavo) a vybrať sa opačným smerom (doprava). Na nástupišti Niekto zistí, že je to predsa len, napriek očakávaniu, jednotka, tak sa vráti, a ide opačným smerom. Na ďalšom nástupišti zistí, že je to znova jednotka, ale s tými krátkymi vlasmi bez samostatného aktívneho myslenia mu to už ani veľmi neprekáža (čudný pocit, že tu niečo nesedí, ignoruje). Prichádzajúci vlak tu končí, ale Niekomu sa zdá, že aj ostatní ľudia sa čudujú (vidno im to jasne na tvári, tváre Niekto pozoruje celkom rada), chyba bude v informačnej tabuli. Potom vlak ohlásia tety rozhlasom, vlasy Niekomu trochu podrastú a to stačí na to, aby Niekto pochopila svoju chybu: nástupište 1 je vpredu (vchod naľavo aj napravo), dvojka o pár metrov ďalej (vchod naľavo aj napravo). Niekto omešká vlak o menej ako 1 minútu. Niekoho pošlú osobákom z letiska na hlavnú stanicu, aby nemusela čakať ďalšiu hodinu. Niekto na hlavnej stanici aj tak čaká ďalšiu hodinu.

Tak chcela som sa vrátiť domov, alebo nie?




Pripadám si ako " guajaž-guajáž ", ale to vám, detičky, asi nič nehovorí?