Ako som tak pri venčení sledoval jej podrep vykonávaný pri potrebe, spomenul som si na divadelné predstavenie Děfčátko, kde Oľga Belešová svojím nezameniteľným hereckým prejavom rozpráva, že psie sračky sú vlastne jediným možným dorozumievacím jazykom ako nám pes dá najavo či je zdravý a či má strava správne zloženie. Nie že by ma to nejak extra zaujímalo ale Sára, tak sa volá tá hermafroditka, spravila dve kopy. Každá mala inú farbu.
To ma trochu rozčúlilo, aby ani nie ročný pes ovládal dva jazyky, keď ja neovládam poriadne ani jeden, svoj rodný. Ako človek od prírody zvedavý, som si povedal, že sa teda pozriem čo mi chce tá krpaňa povedať. Podľa rýchlosti žrania jej chutí všetko, ale možno som sa netrafil do potrebnej kvality. Nenápadne som sa poobzeral po okolí, byť zastihnutý pri skúmaní psích výkalov, mi na povesti nepridá. Podľa každodenných pohľadov susedov mám síce povesť na bode mrazu, nič im však nebrání začať bodovať aj na zápornej stupnici, extra pre mňa. Na gebuľu som si natiahol kapucňu, pre istotu, kvočiace indiviídum rýpajúce sa kúskom dreva v psích hovnách nie som ja.
Ako to však v podobných prípadoch býva, Murphy vie o čom rozprávam, nejaký voyuer sa nájde vždy. Sára. Sadla si oproti mne, krútila chvostom a čumela mi rovno do očí. Tu si dovolím Oľge Belešovej oponovať, pes sa vie dorozumievať aj pohľadom. Tento pohľad som poznal, veľmi dobre. Tieto pažravé okále na mňa Sára vyvaľuje vždy, keď idem jesť, v očakávaní, že ona dostane tiež, aspoň zbytky. Venčenie v tom momente skončilo, Sáru som zobral domov nech zožerie všetky granule, aj keby zvládla celomesačnú zásobu, ale hovnožrúta zo mňa robiť nebude.
