Pred Vianocami som sa zvykla stretávať s priateľmi. Chodili sme na vianočné trhy, školské besiedky, adventné koncerty alebo sa len tak túlať po meste. Popíjali sme punč a vykecávali sa zo všetkého, čo sme počas roka nestihli prebrať.
Tento rok je všetko ináč. A nielen kvôli covidovým obmedzeniam. Jednoducho sa bojím zdvihnúť telefón a zatelefonovať ľuďom, s ktorými som sa dlhší čas nestretla, ale rada by som ich videla či aspoň počula. Boli súčasťou môjho života, ale teraz sa bojím, ako na tom vlastne sme.
Bojím sa, že sa skôr či neskôr dostaneme k téme covidu a očkovania. Bojím sa sklamania, keď zistím, že máme na dané otázky rozdielne názory.
Bojím sa, že títo priatelia veria niečomu, nad čím mi zostáva rozum stáť. Bojím sa, že budem nútená obhajovať svoj postoj k očkovaniu a vyzdvihovať jeho zmysel. Bojím sa, že sa budú na mňa dívať ako na ovcu, čo sa dala očkovať.
Bojím sa, že ma začnú presviedčať, že som zmanipulovaná a mám nesprávne informácie. Bojím sa, že sa ich budem musieť opýtať, odkiaľ majú oni svoje informácie a prečo si myslia, že sú pravdivé. Bojím sa, že začnú očierňovať novinárov, vedcov a politikov, ktorých si vážim, a zároveň budú vyzdvihovať popieračov holocaustu, zneuznaných odborníkov a obdivovateľov diktátora Lukašenka.
Bojím sa, že ostanem nepochopená a oni sa budú cítiť rovnako nepochopení. Bojím sa, že jediné, čo nás spája, je strach - zo smrti, či už na covid, alebo v dôsledku očkovania. A taktiež strach zo zneužitia nášho strachu politikmi či inými „temnými silami“.
Bojím sa, že sa v tichosti naše cesty rozídu. Bojím sa preto, že sa mi to už s viacerými priateľmi stalo. Bojím sa stratiť ďalších.
