Krčí sa na zadnom sedadle malej renoltky. Má štyri roky, tenké vrkôčiky ako myšacie chvostíky, nahlas vzlyká. Rachot je neznesiteľný, občas sa zo železnej obludy vyvalí smradľavý dym. Keď tank pred nimi zastaví, otec dupne na brzdu. Všetci stiahnu hlavu medzi plecia a modlia sa, aby tank za nimi zabrzdil tiež. Pripadajú si ako vo veľkom železnom lise, v ktorom z nich môžu ľahko spraviť tenký plech.
Kolóna zas stojí, obďaleč priamo na cestu pristávajú vojenské helikoptéry. Brat sa nadšene nakloní dopredu medzi predné sedadlá, aby lepšie videl vojakov v akcii. Mama ho zahriakne. Dievčatko cíti strach rodičov, vidí, ako otec kŕčovito zviera volant, ako sa potí, ako obaja s mamou hľadia pred seba s rozšírenými očami. Po chvíli sa zas ozve škripot kovových pásov, ktoré tvoria v asfalte trhliny. Renoltka na nich podskakuje, celá vibruje, akoby sa ocitli vo veľkej železnej metelici.
Hodinu trvá, kým sa im podarí z kolóny tankov odbočiť. Našťastie majú v najbližšom meste známych, môžu tu prespať a pokračovať v ceste neskôr.
Už si nepamätá, koľko čakajú, či deň alebo dva, kým sa zas vydajú na cestu. Renoltka vydáva podivný zvuk, akoby ťažké mechanizmy rozvibrovali celú karosériu a ona sa stále ešte nevie upokojiť. Napokon, všetci sa chvejú a sú nervózni. Aj brat. Možno sa nudí, lebo tanky už nevidno. Sem tam stretnú obrnený transportér alebo zelený gazik, ktorým treba rýchlo uhnúť z cesty. Na cestách je kopa výmoľov a dopravné značky sú naschvál postŕhané alebo obrátené naopak, aby zmiatli nevítaných hostí.
Blúdia aj oni. Ocitnú sa v cudzom meste. Otec zastane na opustenej križovatke a nevie, kam má odbočiť. Premávka tu nie je žiadna, len na kraji stojí cudzí vojak – regulovčík so samopalom. Podíde k renoltke. Otec kľukou spustí okienko a zhovára sa s vojakom cudzou rečou. Snaží sa usmievať, ukazuje na dve deti na zadnom sedadle ako na nejaké alibi.
Vtom vojak strhne z pleca samopal a namieri ním dozadu. Dievčatko začne nahlas nariekať. Brat prestane dýchať. Medzi deťmi leží hliníková termoska. Vyzerá ako granát alebo neznáma zbraň, naplnená výbušninou. Otec trasľavým hlasom vojačikovi vysvetľuje, že vnútri je čaj. Mladík nechápe. Nedôverčivo si neznámy lesklý predmet premeriava. Otec zúfalo rozhodí rukami – veď sú tam deti, žiadne zbrane. Napokon vojak poodstúpi a pokynie rukou mame, aby termosku otvorila. Pomaličky odkrúca vrchnák, vojak je v strehu, deti vydesene vzlykajú. Mama je nezvyčajne pokojná ako matky bývajú, keď chránia svoje deti. Vojakovi otrčí viečko a zažblká tekutinou, napokon pevnými rukami naleje čaj do vrchnáka a napije sa.
Vojak čosi nahnevane kričí a gestikuluje, aby rýchlo vypadli. Otec už neváha kam ísť, zahne vpravo, je to správny smer, čoskoro sú doma, v bezpečí, len ich krajina už nie je tá, čo bývala, a ani oni už nie sú tí, čo bývali.
To štvorročné dievčatko som bola ja, tie tanky boli ruské, ten deň bol 21. august 1968 a tá cesta renoltkou merala 600 kilometrov z juhu stredného Slovenska cez Žilinu do Prahy.
