Pri zarátaní víkendu a sviatkov mi vyšlo, že pri sviečkach by mama mohla ostať až do Troch kráľov.
Začala som si predstavovať, ako ju budeme musieť presťahovať z bezbariérového bytu a vyteperíme ju k nám na druhé poschodie bez výťahu. Ako natlačíme všetky potraviny z jej chladničky a mrazničky do tej našej. Ako k nám prevezieme aj prenosný záchod a iné pomôcky, ktoré jej pomáhajú zvládať starobu. Ako jej ustelieme v našej spálni a my sa presťahujeme do detskej izby, kde si strihneme, kto bude na poschodovej posteli spať hore, kto dole a kto na matraci na zemi. Ako brata, ktorý chrápe ako motorová píla, umiestnime do obývačky na pohovku a pozháňame si štuple do uší. Ako budeme prešľapovať pred záchodom a striehnuť, kedy sa uvoľní sprcha. Ako sa budeme dohadovať, čo si pozrieme v telke, či to bude Karel Gott, alebo niečo na Netflixe, a ako budem vyvárať vo veľkých hrncoch silvestrovské menu a tŕpnuť, či je kapustnica dostatočne kyslá...
Začalo to vyzerať celkom dobrodružne, ba až romanticky. V duchu som už videla, ako sila rodiny zvíťazí nad blackoutom aj nad úsilím Západoslovenských elektrární a Západoslovenskej distribučnej pokaziť nám najbližšie dni.
Romantický rodinný Silvester sa nakoniec nekonal, lebo asi môj presvedčovací talent aj decibely môjho hlasu zabrali, a tak mame ešte v ten istý deň elektrinu zapojili. Bez ospravedlnenia. No žiarovky opäť svietia, chladnička chladí, rádio vyhráva, mobil sa nabíja a rúra pečie. A každý si môže oslavovať Silvester po svojom a vo svojom.
