Svadba pred stáročiami

Pred svatbou pripravili družbovia aj jazdecké preteky, na ktorých sa mohol každý zúčastniť. Trať bola dlhá asi 1000 krokov, uzavretá šikmou priekopou širokou poldruhametra a hlbokou asi 70 cm. Kto sa prvý postavil nad priekopu, získal cenu - hodvábnu šatku a zelený venček - dar nevesty, samozrejme symbol.  Svadobné dary sa posielali deň pred svadbou. Nevesta dostala od snúbenca svadobný čepiec, ktorý si navlečie deň po svadbe, pár uhorských čižiem alebo nemeckých topánok. Nevesta posiela ženíchovi vlastnoručne ušitú košeľu. Večer pred svatbou sa všetci lúčia so slobodou – tancom. Svadobným dňom býval obyčajne utorok. Kedysi bola nedeľa, ale tam každý viac pozeral na šaty nevesty než na farára. Príbuzní ženícha sa zhromažďujú v jeho dome a potom idú do domu nevesty. Nevesta sa dojímavo odoberá od rodičov a sprievod sa formuje na cestu do kostola. Tam je vítaný trúbením a bubnovaním, potom sa vykoná slávnostný obrad. Pri východe z kostola rozhadzuje nevesta chlapcom drobné peniaze.   Potom sa sprievod vracia do určeného domu, kde je prestretý stôl bohatý na mäso a pečivo. Na každého pripadá vyše pol kila hovädziny a v tomto pomere sa pripravia aj ostatné jedlá. Veľká hus sa delí na 4 časti a každý dostane ako prílohu 1 pšeničný chlieb. Keďže nikto nevládze zjesť svoju porciu, dá si poslať z domu šaflík, do ktorého zbiera zvyšky a tie posiela domov.  Počas hostiny hrala muzika a spievali sa veselé piesne. Večer šli hostia na chvíľku domov pozrieť svoje hospodárstvo a za ten čas sa jedáleň premenila na tanečnú sálu, kde sa tancovalo až do polnoci. Vtedy sa vzdialili mladomanželia v sprievode svadobčanov, fakiel, lesných rohov trúb a do seba trieskajúcich cínových tanierov na podobu činelov. Zákonník mesta Kežmarku dokonca ešte v roku 1667 píše: Pod pokutou sa zakazuje uloženie manželov do postele, ktoré má byť bez veľkého kriku. Samozrejme, to sa vždy porušilo – prv než nevesta zavrela dvere, rozhodila medzi dievčatá koláč, ktoré sa pobili o omrvinky. Ktorá uchytila najviac z koláča, tá sa mala vydať prvá. Kým mládenci sa veľmi mladí neženili, dievčatá sa vydávali vo veku 13 – 15 rokov. Nebolo zriedkavosťou mať 10 alebo aj viac detí. Majiteľ kežmarského hradu Sebastián ich mal 14, ale prežili ho len 4. Dievčatá do škôl nechodili, pripravovali sa na budúcu úlohu manželky a matky. Pracovali len muži. Ak museli – pokiaľ boli bohatí, pracovali za nich iní a oni sa snažili o zachovanie rodu...