Napríklad ako súvisí so zameraním zborníka príspevok „Štátna politika vo vzťahu k výchove a vzdelávaniu detí a mládeže“ od autorky Lenky Haburajovej-Ilavskej? Alebo príspevok od Pavla Herota „Image regionu a komunikace institucí v Moravskoslezském kraji?“ Alebo príspevok od Mariána Feduša „Fenomén vzťahu moci štátu a cirkvi zo všeobecného hľadiska?“ či príspevok Karola Orbana „Kresťanské médiá“? Takto by sme mohli vymenúvať ďalej (napr. „K problematike mediálnej výchovy v systéme vzdelávania“ od A. Paulovičovej).
Je zrejmé, že editori pozbierali dokopy čo sa dalo, a aj recenzentom bolo v podstate rovnako jedno, čo sa uverejní v tomto zborníku. Pôvodný zámer bol pritom vcelku jasne naformulovaný - poskytnúť „interdisciplinárny pohľad na vzťah médií a politiky prizmou vedeckých pracovníkov, ale i praktických redaktorov...“(s.8).
Mimochodom, zostavovateľom a recenzentom bol výsledok ľahostajný nielen z hľadiska výberu tém príspevkov, ale aj z hľadiska kvality obsahu niektorých príspevkov, ako si ukážeme ďalej. Nuž, možno to je aj preto, že jeden z recenzentov (Š.Gero) je profesor pedagogiky a výtvarník (hoci publikoval aj niekoľkostranový článok na tému vzťahu obrazu a textu v masmediálnej komunikácii) a druhý recenzent (J.Michalov) je filozof. Inými slovami, ani jeden z recenzentov sa nezaoberá systematicky, resp. vôbec, vedou (v úzkom význame slova), médiami alebo politikou. Ak by zostavovatelia namietali, že nešlo o vedeckú konferenciu, ani o vedecký zborník, otázkou stále zostáva, na čo potom uvádzajú pri tomto zborníku dvoch oficiálnych recenzentov? Aká bola ich funkcia? Čo a ako hodnotili recenzenti?
Druhou slabinou zborník je teda práve jeho rôznorodá kvalitatívna úroveň, ktorá úzko súvisí s prvou výhradou. Zborník obsahuje vedecké príspevky (napr. od Milana Ferenčíka „Členská kategorizácia v politickom diskurze a zdvorilosť“, spomienkové memoáre (Ján Čomaj – „Hovorca ako mediátor“), už spomínaný obsahovo nelogický až nezmyselný a kvázi odborný príspevok od Lenky Haburajovej-Ilavskej z ktorého vôbec nie je jasné, čo autorka ním chcela povedať, resp. k čomu chcela dospieť (iba ak uviesť príspevok do svojej bibliografie ako jeden z výsledkov „projektu KEGA 3/5264/07“). Zborník obsahuje aj akúsi reedíciu časti vlastnej staršej publikácie od K. Orbana – je príznačné, že autor vo svojom príspevku spomína na stav kresťanského rozhlasového a televízneho vysielania v rokoch 1989-1999. Dva zdroje, ktoré uvádza mladšie ako ročník 2000, sú od toho istého autora (M.Feduš), pričom tohto autora v texte vôbec priamo necituje.
Zborník obsahuje aj navonok odbornejší, ale v podstate stále publicistický článok zmiešaný s ideologickými výzvami a „nadnárodnými“ sťažnosťami od J.Darma „Dôsledky globalizácie na mediálnu politiku“. Tento príspevok, napriek tomu, že uvádza aj aktuálnejšie zdroje, z hľadiska tvorby mediálnej politiky v rámci EÚ končí okolo roku 1995 (s.30-31).
Z jedenásťstranovej správy o výskume slovenskej politiky a médií v Ústave politických vied SAV(od M. Pekníka) vyplýva, že aj prvý výskum ÚPV SAV na tému politiky a médií obsahoval v rámci jedného grantového projektu takú rôznorodosť tém a výskumných prístupov, že rôznorodosť sa stala identická s nesystémovosťou. Inými slovami, každý člen výskumného „tímu“ si skúmal vo svojej oblasti, s rôznymi metodikami, a s rôznymi výsledkami, ktoré neboli navzájom kompatibilné.
Druhý výskum ÚPV SAV predstavoval v podstate prieskumy verejnej mienky, teda štandardné sociologické prieskumy, ktoré robil v menšom rozsahu otázok Odbor mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu aj dovtedy. K tomuto výskumu patrila aj 34 stranová samostatná úvaha o význame verejnoprávnych médií.
A výstupom tretieho výskumu ÚPV SAV v oblasti médií a politiky, ktorý mal prebiehať v rokoch 2006-2008 pod názvom „Slovenská politická kultúra v médiách po roku 1989“, bola práve tu recenzovaná publikácia, resp. konferencia, ktorej produktom je recenzovaná publikácia.
Nuž, niet sa čím chváliť. Veru, v tomto prípade by bolo lepšie mlčať. ÚPV SAV predstavuje svojimi vyššie naznačenými výsledkami „výskumu“ dokonalú intelektuálnu biedu výskumných dimenzií slovenskej politológie.
Ale nejde len o ÚPV SAV. Samuel Brečka v príspevku „Výskum vzťahu médií a politiky“ načrtol štyri okruhy tém, ktorým sa chcel venovať, ale vzhľadom na rozsah jeho príspevku – šesť strán – je zrejmé, že nemohol dospieť k ničomu inému ako iba k všeobecne známym tézam až frázam. Nakoniec, výsledok jeho snaženia by sa možno dal ľahko predvídať aj na základe použitej literatúry, kde uvádza len štyri svoje staršie práce z rokov 1993-2002.
Podobne Hana Pravdová v príspevku „Mediokracia“ predostrela obraz údajnej všadeprítomnej manipulácie občanov či recipientov zo strany biznisu (s.72-73), politikov (s.71-72) a médií (s.69-70). Autorka všeobecne konštatuje: „Analýzy obsahov a posolstiev väčšiny masových médií na Slovensku majú usvedčujúcu argumentáciu. Politiku médií odhaľujú v ich previazanosti s politickou mocou a záujmovými skupinami.“ (s.74). Autorka ale žiadne konkrétne analýzy, resp. dôkazy na podporu svojich tvrdení neuvádza. Možno vychádzala zo svojej skúsenosti ako šéfredaktorky zaniknutého propagandistického straníckeho denníka Nový deň, ako aj zo svojich úslužných až propagandistických televíznych rozhovorov s V. Mečiarom v STV pred rokom 1998.
Ak by mal byť tento zborník aktuálnou pozitívnou vizitkou slovenských spoločenských vied, a osobitne politológie (kedže dvaja zostavovatelia pôsobia na Ústave politických vied SAV, jeden z toho dokonca ako riaditeľ – málo známy politológ M. Pekník), je zrejmé, že to sa nepodarilo, skôr naopak. Zborník nespĺňa bežné odborné, nieto vedecké, kritériá z hľadiska uplatnenia základných štandardov pri výbere kvalitatívne rovnakých príspevkov, s rovnakými pravidlami citovania, rovnakej dĺžky, a aspoň nepriamo súvisiach s hlavnou témou zborníka. Ale, samozrejme, našli sa peniaze z eurofondov na jeho vydanie, tak ich bolo treba načim využiť. A aj činnosť treba nejakú vykazovať, tak došlo k ideálnej kombinácii možností a záujmov. Nakoniec, všetci sme spokojní. Autori si „odfajknú“ publikačnú činnosť v recenzovanej publikácii, aj editori vykážu „významnú“ publikačnú činnosť, ÚPV SAV opäť vykáže „vedeckovýskumnú“ činnosť, aj peniaze z eurofondov sa využijú...
