Ide o publikáciu Psychológia médií od Eleny Hradiskej, Samuela Brečku a Zbyňeka Vybírala. V prípade sexizmu, tak na strane 211 tejto učebnice sa píše: “Ak žena povie nie, znamená to možno. Ak povie možno, znamená to áno.” Tento “známy výrok” má (dúfajme, že nadľahčene) dokumentovať “rozdielnosť interpretácie významu slov”. Neviem či to je “sexy” výrok, ale myslím si, že je to určite sexistické vyjadrenie, ktoré by nemalo byť používané v učebnici, a to ešte vyprodukovanej psychológmi. Čo keď toto “poznanie” bude niekto brať vážne?
Pokiaľ ide o moje tvrdenie, že táto sexistická psychológia vznikla takmer z ničoho, naporúdzi je výrok na strane 207: “Psychologické poznatky o procesoch tvorby pomocou jednotlivých médií sú pomerne skromné.”
Napriek týmto “pomerne skromným poznatkom” sa trom autorom podarilo vytvoriť až 416 stranovú publikáciu. Bolo to možné aj preto, lebo väčšina publikovaného textu priamo nesúvisí so psychológiou médií. Čo tu nachádzame, je zmes štandardných poučiek psychológie komunikácie a starších aj novších poznatkov z redigovania.
Dôkazom toho je aj paradox, že najdôležitejšie médium súčasnosti – televízne vysielanie – bolo z hľadiska psychológie prezentácie informácií (vrátane historického exkurzu) rozobrané len na štyroch stranách (237-240) a z hľadiska psychológie mediálneho vnímania na dvoch celých stranách (s.322-324).
Celkovo je prekvapujúce, že autori sa tak málo zamerali na sumarizáciu najnovších výsledkov domácich a zahraničných empirických a najmä experimentálnych výskumov v danej oblasti.
Autori zosumarizovali veľké množstvo prevažne známych poznatkov a názorov do učebnicovo-encyklopedickej práce, pričom vychádzali najmä z iných prác sumarizačného typu, vrátane encyklopédií. Je preto zrejmé, že študenti sa síce niečo naučia, ale či sa v tej záplave často alternatívnych informácií a poučiek “neutopia”, nie je isté.
Elena Hradiská, Samuel Brečka a Zbyňek Vybíral, Psychológia médií. Bratislava, BVŠP, 2009.
