Pri posudzovaní odborných schopností expertov a „expertov“ je najlepšie zamerať sa na odbornú a vedeckú tvorbu. PhDr. Peter Horváth, PhD, ako v roku 2007 médiami jeden z najcitovanejších politológov na Slovensku (pozri http://spw.blog.sme.sk/c/131268/Mediami-najcitovanejsi-experti-rebricek-2007.html),
a v roku 2008 dokonca najcitovanejší expert v oblasti spoločenských javov (http://spw.blog.sme.sk/c/180016/Mediami-najcitovanejsi-experti-rebricek-2008.html)
vyprodukoval nekvalitný, väčšinou nelogicky štruktúrovaný a najmä málo užitočný, kvázi-politologický výtvor - prevažne kompilát s názvom Politický systém Slovenskej republiky.
Tento kvázi odborný text, v podstate textový brak, vydala Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, jedna z najhorších slovenských univerzít . Fakulta, na ktorej pôsobí autor, je podľa poslednej správy ARRA za rok 2008 (http://www.arra.sk/index.php?module=pagemaster&PAGE_user_op=view_page&PAGE_id=9&MMN_position=5:5) najhoršou fakultou spomedzi porovnateľných fakúlt na Slovensku (celkovo 23-ia z 23 porovnávaných fakúlt) a s citovanosťou vedeckej produkcie 0,01 citácie na tvorivého pracovníka v rokoch 1998-2007.
V prípade recenzovanej publikácie, ktorá verne zobrazuje intelektuálnu a vedeckú úroveň politológa P. Horvátha, ide o produkt, ktorý sa nedá použiť ani ako zmysluplná učebnica, ani ako spoľahlivý zdroj odborných, nieto vedeckých informácií a analýz.
Už obsah jeho brožúrky šokuje svojou nejednotnosťou v uplatnenom štýle názvoslovia, ale aj zvolenou štruktúrou: Formy vlády, Národná rada Slovenskej republiky, Inštitút prezidenta v Slovenskej republike, Vláda Slovenskej republiky, Územná samospráva, Think-tanky na Slovensku, Základné prehľady o politickom systéme Slovenskej republiky (okrem toho „Úvodom“ a „Literatúra“).
Profesionálnejšie zdatný čitateľ sa môže okamžite pýtať, prečo chýba kapitola o ústavnom súde alebo o súdnom systéme? A kde je kapitola o politických stranách alebo o voľbách či o volebnom systéme? Až neskôr čitateľ zistí, že autor o voľbách píše možno až priveľa, ale skôr z hľadiska volebných pravidiel a štatistík, a najmä v rámci jednotlivých kapitol.
Otázok na štruktúru práce môže byť viacej, napríklad prečo autor nepíše radšej o občianskej spoločnosti namiesto think-tankov? Think-tanky by do takto poňatej kapitoly mohol bez problémov zahrnúť.
Autor priznáva hneď v úvode (s.5), že „nejde o prácu originálnu“ a tiež, že sprostredkúva „niektoré aspekty z politického systému našej krajiny“. Ak je to tak, potom mal dať svojej práci primeraný názov, napríklad „(Neúspešný) Pokus o náčrt niektorých aspektov politického systému všeobecne a najmä vo vzťahu k Slovenskej republiky“.
V prvej kapitole nazvanej Formy vlády sa hneď v prvej vete zaoberá prezidentom, ktorého postavenie odvodzuje od „viacerých faktorov. Za pravdepodobne najdôležitejší ...budeme považovať formu vlády“ (s.6). Vôbec nie je jasné, čo tým chcel autor povedať, a prečo začína svoj text týmito vetami, resp. jednovetnou zmienkou o funkcii prezidenta.
Autor má zmätok v základných politologických pojmoch, keď napríklad rozoznáva „päť základných foriem (formy vlády): parlamentná (parlamentná demokracia a parlamentná monarchia), prezidentská, zmiešaná (napríklad kancelársky systém, poloprezidentský systém), vláda parlamentu a zdanlivý parlamentarizmus“ (s.6). Tu autor nezmyselne, resp. bezdôvodne rozlišuje medzi parlamentnou formou vlády a vládou parlamentu, a súčasne nevidí podstatný rozdiel medzi základnou dichotómiou demokratických a nedemokratických režimov, kedže osobitne vyčleňuje „zdanlivý parlamentarizmus“. Potom by mohol vyčleniť aj „zdanlivú prezidentskú“ formu vlády (sám uvádza príklad J.Peróna, ktorý by jej zodpovedal, alebo „zdanlivý kancelársky systém“ – viď napríklad pôsobenie A.Hitlera).
Podobne platí, že parlamentná monarchia môže byť, a aj väčšinou súčasne býva, parlamentnou demokraciou. Príkladov sa nájde množstvo: Dánsko, Holandsko, Nórsko,.... Najmä však, čo má táto časť spoločné s názvom (a teda zameraním) práce? Je iróniou, že čitateľ sa v tejto kapitole vôbec nedozvie, aká forma vlády je na Slovensku...To sa dozvie, ak vydrží, v rámci tretej kapitoly na stranách 49-50.
V druhej kapitole, nazvanej Národná rada Slovenskej republiky, autor hneď v tretej vete zbytočne (bez pridanej hodnoty citátu) cituje frázu iného autora a potom cituje ďalšieho autora, aby opísal to, čo by mal vedieť naspamäť každý študent strednej školy, nieto učiteľ politológie. Ďalej autor opisuje (väčšinou ide o doslova prepísané texty z rôznych právnych alebo interných predpisov parlamentu alebo z iných prác) kompetencie poslancov a orgánov parlamentu, uvádza historický prehľad mien predsedov a podpredsedov parlamentu (s.24-25) a predsedov výborov parlamentu (s.27-35) , a niečo o činnosti a zložení poslaneckých klubov (s.37-38) a na záver pridáva niečo aj „z parlamentnej hantírky“ (s.38-43). Žiadny významnejší pokus o vlastnú analýzu alebo vlastný prínos k poznaniu v akomkoľvek pedagogickom alebo vedeckom smere nenachádzame ani v tejto kapitole.
Kapitolu Inštitút prezidenta v Slovenskej republike autor začína zmenami v Ústave ČSSR po roku 17. novembri 1989, pokračuje štyrmi stranami o zmenách v právomociach československého prezidenta a zmenách v pravidlách jeho voľby, vrátane takmer trojstranového prehľadu zvolených prezidentov a ostatných kandidátov na prezidenta, ako aj vrátane prehľadu o demisiách niektorých prezidentov. Skutočne zvláštny začiatok kapitoly o inštitúte prezidenta SR. Autor mohol, keď už chcel ísť do histórie, spomenúť skôr prvého prezidenta Slovenska, neslávne známeho Dr. J. Tisa. Zvláštny štýl autora pokračuje, keď po informácii, že v roku 1993 získal M. Kováč v prezidentských voľbách 106 hlasov, hneď nasleduje na stranách 52-53 tabuľkový prehľad chronológie volieb prezidenta v roku 1998. Ďalšie tabuľky nasledujú na stranách 55-56, tentoraz ide o prehľad kandidátov s percentuálnym ziskom hlasov (keď už to bolo potrebné, prečo neuviesť aj celkový počet hlasov?). Na stranách 60-63 autor vypočítava právomoci prezidenta podľa textu ústavy. Na stranách 64-74 sa autorovi podarilo vcelku zmysluplne preskúmať niektoré právomoci prezidenta, aj keď treba uviesť, že to bolo nepochybne aj vďaka citovaniu množstva autorov odbornej literatúry, ktorí pred ním analyzovali postavenie prezidenta v ústavnom/politickom systéme Slovenska. Na stranách 75-79 autor opäť prezentoval jeden zo svojich obľúbených politologických nástrojov – chronológiu, tentoraz priamej voľby prezidenta SR.
V kapitole Vláda Slovenskej republiky P. Horváth z celkového počtu 10 strán viac ako polovicu strán venoval „prehľadu členov vlád Slovenskej republiky v rokoch 1989-2007“.
Zvláštne vyznieva prebraté tvrdenie na str. 80, že k základným okruhom záujmu výkonnej moci patrí „sociálna štruktúra“ – vhodnejšie by bolo uviesť „sociálne záležitosti“. A prečo tu chýba obrana štátu?
V kapitole Územná samospráva autor najprv rozoberá rozdiel medzi štátnou správou a samosprávou a pritom sa zbytočne vracia k vláde a ministerstvám (to mal uviesť v predchádzajúcej kapitole). Okrem krátkej charakteristiky samosprávy (s.92) sa autor zameral najmä na pravidlá volieb do samosprávy (s.93-95) a potom nám opäť ponúka prehľadné výsledky komunálnych volieb (s.95-98). P. Horváth pokračuje pravidlami volieb do VÚC (s.98-104). Nasledujú necelé dve strany o reforme verejnej správy a ako novinku pridáva aj stručný význam pre samosprávu podľa P. Horvátha najdôležitejších štyroch zákonov (s.105-107).
Kapitola Think-tanky na Slovensku uvádza prehľad najvýznamnejších think-tankov na Slovensku (s.110-117), necelé tri strany o právnom postavení a financovaní think-tankov a rozoberá aj vzťah think-tankov a politiky (.s119-122). Tieto posledné strany v rámci tejto kapitoly patria medzi autorove najvydarenejšie. Dá sa však úspešne pochybovať o tvrdení, že „Doteraz nevznikol u nás žiaden typ think-tanku, ktorý by bolo možné označiť ako stranícky“(s.119). Napríklad od roku 2004 existuje think-tank ASA (pozri www.inst-asa.sk), ktorého vedenie koncom roka 2008 tvorili priamo poslanci NR SR za stranu Smer.
V rámci kapitoly Základné prehľady o politickom systéme Slovenskej republiky autor prezentoval rôzne faktografické údaje, ktorých politologický zmysel či úžitok z nich je väčšinou nejasný. Napríklad uvádza štátne sviatky, dni pracovného pokoja a pamätné dni, zoznam poslancov EP za SR, a chronológiu najvýznamnejších zmien na postoch ústavných činiteľov za ostatných desať rokov.
Autor si nedal ani len tú námahu, aby preštudoval dostupnú literatúru o politickom systéme Slovenska. Napríklad vôbec neuvádza publikáciu editovanú Jánom Liďákom Politický systém Slovenskej republiky po roku 1989 (Vydavateľstvo Ekonóm, 2001) alebo zborník Politický systém Slovenskej republiky od zostavovateľky Marcely Gbúrovej (UPJŠ, 1997). Netvrdím, že ide o nejaké mimoriadne vydarené politologické diela, a mnohé tvrdenia a fakty v nich obsiahnuté už nepochybne zastarali, ale predsa by sa patrilo si ich aspoň preštudovať.
Vzhľadom na vyššie uvedené fakty sa obávam, že v roku 2010 sa dočkáme ďalšieho knižného braku vo forme kvázi-vysokoškolskej učebnice, kedže autor sľubuje „zrod novej vysokoškolskej učebnice o politickom systéme“, dokonca v rámci grantovej úlohy na katedre, kde pôsobí. Táto smutná perspektíva pre slovenskú politológiu je o to reálnejšia, že recenzentmi súčasnej autorovej publikácie o politickom systéme Slovenska boli ďalší dvaja členovia katedry politológie Filozofickej fakulty UCM v Trnave, na ktorej pôsobí ako vedúci katedry aj samotný autor. Ide o zástupcu vedúceho katedry doc. PhDr. Vojtecha Wagnera, CSc a tajomníka katedry Mgr. Mareka Hrušovského.
Musím skonštatovať, že v médiách jeden z najcitovanejších politológov Slovenska za posledné dva roky a súčasne držiteľ vedeckého titulu PhD, vyprodukoval učebnicu pre VŠ študentov, ktorá by možno uspela na typicky slovenskej vysokej škole ako bakalárska práca študenta, ale už asi nie ako magisterská práca, a určite nie ako učebnica.
Ironicky ale pravdivo povedané, PhDr. Peter Horváth, PhD, médiami najcitovanejší politológ Slovenska, úspešne dokazuje neznalosť základov politológie a neschopnosť analytického a štruktúrovaného myslenia, ktoré dokladuje aj vlastnými písomnými svedectvami. To mu však vôbec neprekáža v tom, aby sa úspešne prezentoval v médiách ako politologický expert, pôsobil ako pedagóg v odbore politológia, hlavný redaktor online časopisu Slovenská politologická revue a dokonca ako vedúci katedry politológie (!), a aby získal grant na ďalší pokus o spracovanie tej istej témy. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, čo na to povie Akreditačná komisia, grantová komisia MŠ - KEGA, Vedecká rada univerzity, resp. podobné odborné hodnotiace orgány.
Najpravdepodobnejšie bude, že asi sa nič nestane, alebo možno získa tento autor ešte čestný doktorát či dokonca štátnu cenu, ako sa to stalo na tejto univerzite, hoci na inej fakulte, inému kontroverznému pedagógovi, o ktorom písali médiá, že celé roky predtým sexuálne, najmä slovne, obťažoval študentky a inak nič pozoruhodné z vedeckého hľadiska nevyprodukoval.
Ako to už býva, pod kresťanským názvom (univerzita „svätých“) sa často skrývajú nekresťanské výčiny a počiny.
Možno toto celé znie neuveriteľne, ale je to pravda. Kto neverí, nech si prečíta brožúrku Politický systém Slovenskej republiky od PhDr. Petra Horvátha, PhD.
