Vek zrelých autorov

Marián Kubica je vzácny človek, aj v konzumnej dobe verí poézii. Len ten unavený hlas mu nesvedčí. Keby som sa nebál, že ma nakope do zadku, povedal by som mu, nech sa usmeje, nech sa raduje, že sa dobrá vec podarí. Lenže u básnikov človek nikdy nevie, čo im preletí popred nos a tak som sa radšej zdržal komentára. Rozlúčili sme sa v dobrom. Ja som utekal zarábať peniaze a majster okamihu sa pobral kamsi do kníhkupectva, snívať svoj sen o nekonečnej dôležitosti poézie. Vlastne mu v dobrom závidím. Nikdy nedbal na faktúry, na DPH a podobné podivuhodnosti, ktorými nás bohato častuje tržná ekonomika, a predsa dokáže prežiť. Mne by sa to nepodarilo. Určite by ma trafil šľak, keby som sa živil básničkami. Alebo by som skonal od hladu. Za Gustáva Husáka som poznal znamenitých literátov a výtvarníkov. Bývali ich plné kaviarne. Cestovať sa nedalo, mudrovať o politike sa neoplatilo, a tak sme sa zhovárali o kráse žien a bohatosti umenia. Pilo sa lacné víno a fajčili sa ešte lacnejšie cigarety. Alebo sa bafkala fajka a v nej tabak značky Taras Buľba, Kapitán, či podobne. Občas sa niekto pozabudol a omámený alkoholom zaševelil, že len čo sa doba zmení, všetci uvidíme, aký je on majster slova, alebo majster štetca, ktorým čaruje na plátno. Samozrejme, iba pritlmeným hlasom, aby mu to ktosi nezrátal. Doba sa zmenila a literárne panstvo vyšumelo do stratosféry. Žiadna sláva sa nekoná, skôr naopak. Básnik trie biedu a výtvarník je na tom podobne. Dnes sú v móde iní frajeri. „Nevadí,“ povedal by Kubica. „Prežili sme socializmus, hádam prežijeme aj prvotný kapitalizmus.“ Hádam áno, myslím si ja. Ak sa nájdu peniažky na faktúry, DPH a podobné podivuhodnosti. Ale to je už iná básnička.