- Prosím vás, odkiaľ ide autobus do Dharamsaly? Kde sa dajú kúpiť lístky na tento spoj?
- Odtiaľto. Lístok stojí šesťstopädesiat rúpií, - dostáva sa mi rýchlej odpovede (1 rupia = 50 bývalých halierov).
To sa mi však nezdá. V Indii nič nejde jednoducho. Na druhej strane cesty som zbadal stanovisko policajtov. Počas potuliek touto krajinou som už neraz zistil, že im môžem dôverovať. Domáci majú pred nimi neuveriteľný rešpekt a to je v Indii pre cestovateľa veľká výhoda. Hlavne, keď sa okolo vás zhrčí sedem Indov túžiacich vás ubytovať práve v tom ich „najlepšom" hotelíku a vám ide z toho kriku a hluku rozdrapiť hlavu (na opis siedmich hašteriacich sa Indov som prikrátky). V tom momente je veta: „Haló, pán policajt, prosím vás, pomôžte mi," priam vyslobodzujúca. Všetci sa zrazu rozpŕchnu na tri metre od vás, no aj tak vás neustále pozorujú ako vlk korisť, čakajúc, kedy sa policajti opäť stiahnu. Získate tak síce iba päť sekúnd na vydýchanie, ale aj tie potešia.
Pýtam sa teda jedného z hliadky, kde by som mohol kúpiť cestovný lístok do Dharamasaly. Celý vysmiaty ma šikuje cez cestu späť k pouličnému telefónnemu stánku. Opäť stojím pred maličkým Indom, s ktorým som sa rozprával pred necelou minútou. Určite vo mne vidí silne nedôverčivú bytosť. Zdá sa, že kúpa pofiderného lístka v tejto podivnej agentúre ma neminie. Pýtam sa policajta, či si za ochotu niečo nedá. S milým úsmevom mi odpovedá, že nie, že ďakuje, ale že nič nechce. Majiteľ agentúry mu otvára vychladený šveps a ja ho proti jeho vôli platím.
- Koľko za ten lístok? - pýtam sa.
- Sedemstopädesiat rúpii, - odvetil mi predajca vypisujúc nejaký špinavý papier s predtlačou. Mám strach to nazvať lístkom, ktorý mi má zaručiť prepravu asi 550 kilometrami smerom na sever krajiny.
- Pred chvíľkou to bolo 650. Čo tá stovka naviac? - nechápem.
- To je sprepitné policajtovi, - dostáva sa mi vysvetlenia.
- Veď ste nič nechceli, - otáčam sa na policajta.
Nič nehovorí, len sa cez tie svoje lišiacke fúzy usmieva ako mentálko a chlomce šveps. Nakoniec platím necelých 900 rupií (lístok + 10% marža predajcovi + bakšiš a pitie policajtovi). „Jáj, vy vyrábači. Neustále mi pripomínate, že každého človeka, ktorý dokáže čo i len priletieť do Indie, považujete za milionára," ide mi v duchu.
Následne si dvakrát od „cestovného agenta" potvrdzujem, odkiaľ ide bus a kedy.
- Odtiaľto. Buďte tu za päť minút päť. Autobus ide presne o piatej, - vysvetľuje mi.
Je niečo po dvanástej. Rozhodujem sa ísť na Paharganj - najväčší trh v Dillí. Zabiť chvíľku a nasať „obchodnú" atmosféru známeho trhoviska. Strčil som si mastný špinavý lístok do vačku, poďakoval im a odišiel pár metrov k zhluku rikší. Nenarátal som ani do tri a zrazu okolo mňa boli štyria Indovia na šlapacích cyklorikšiach. Som prekvapený, nikto z nich nevie po anglicky. Doteraz som sa s tým v Indii stretol málo. India ako bývalá Anglická kolónia je slušne poangličtená - v Bombaji, Goa či Varanasi všetci spíkovali jedna radosť. Vysvetľujem si to tak, že sa do Dillí asi sťahuje strašne veľa nevzdelanej chudoby, pretože na vidieku nemajú šancu nájsť prácu.
Začína sa povinné zjednávanie, ktoré pomaly, ale isto začínam nenávidieť. Jeden z tých najšpinavších začína sumou 200 rupií. Pohľadom mu hľadám na hlave tržnú ranu po páde, ktorý ho naisto pripravil o zdravý úsudok, lebo ináč by takúto kravinu tresnúť nemohol. Domáci by za cestu na trh zaplatil 10 rupií. No ja som v ich očiach "biely boháč". Vyslovujem svoje záverečné „dám tridsať, ani o mincu viac". Všetci frfľú a reklamne odchádzajú. Je to hra. Aj ja som herec. Otáčam sa a kráčam k ďalšiemu hlúčiku čakajúcich cyklotaxikárov. Behom sekundy sú traja zo „starých známych" znova pri mne a bez reptania súhlasia zo sumou tridsať rúpií. Vyberám si jedného a vyrážam.
Prechádzam sa po trhu a dobíjam vnútorné baterky. Zatiaľ je všetko v norme. Beriem všetko to hašterenie, hluk, krik a pouličné zvady ako duševný tréning. „Každý dostane Indiu takú, akú si zaslúži," rezonuje mi v mysli veta ľudí, ktorí Indiu precestovali. Motkám sa trhom, kde je jeden obchodík ako druhý. Odporúčam tu kupovať hlavne čaje a koreniny. Oblečenie je síce lacné, ale nezdá sa mi veľmi kvalitné. Ale vlastne tu je lacné všetko. Okrem tužkových bateriek (až v autobuse zisťujem, že mi predali vybité) nekupujem nič. To si nechávam na čas tesne pred odletom. Som hladný, kupujem si teda niečo pod zub, sadám na múrik a sledujem ruch a život bežnej indickej veľkomestskej ulice. Je to pastva pre oči, jednoducho farba v pohybe.
Niečo po štvrtej si nachádzam motorikšu (tri kolesá, proste motorka s búdkou).
- Poprosím na železničnú stanicu do Old Dillí, - vravím vodičovi. Vie po anglicky ako ja po indicky. Dohadujeme sa na 40 rupií. Zdá sa mi to málo, ale vravím si, že sa obetujem. Ideme nejakou inou cestou. Snažím sa ho varovať, ale reve mu do ucha rádio plné indických šlágrov.
Za štvrťhodinu zastavuje. Vystupujem a do očí mi bije názov železničnej stanice: New Dillí. Oblieva ma pot. Hovorím mu, že som chcel ísť na Old Dillí. Nerozumie mi. „Kurňa, toto nie je Martin. Z jednej časti do druhej do môže trvať aj hodinu," veští mi nepeknú budúcnosť pragmatická časť mozgu. Pozerám na hodinky. Je pol piatej. Stráviť v tomto energiu kradnúcom megameste noc a stratiť tak pre mňa jeden vzácny deň, je to posledné, po čom túžim.
Vytvára sa okolo nás dav zvedavcov. Nik nevie po anglicky! Až po minúte sa nachádza jeden muž, ktorý to môjmu vodičovi vysvetľuje. Štartuje. Pýtam sa šoféra, či to stihneme. Krčí plecami. Mám chuť ho uškrtiť. Obzerám sa, kde by som našiel nejaké miesto, kde nie sú ľudia. „V Indii také neexistuje," prichádza mi z vnútra odpoveď.
Znova sa terigáme hustou dopravou, ale teraz sa mi zdá, že zápchy sú všade tam, kam zabočíme my. Znenazdajky šofér zastavuje. Celý netešený vykukujem z búdky na kolesách, či sme už doma. Nie sme.
- Sto rupií naviac, dobre? - žmochlí na mňa kalkulujúci Ind dlaň. Napriek tomu, že je zatiaľ prázdna, má ma v hrsti a on to dobre vie.
- Ale jebem ti ja tvojho ancikrista! Dám ti aj sto rupií naviac, len ma tam už dovez! - zvyšujem hlas a začínam sa sám seba pýtať, kde je moja ospevovaná harmónia a nemiznúci úsmev.
O šesť minút päť vypadávam z taxíka pred starou známou železničnou stanicou Old Dillií. Sadám si na lavičku pred agentúrou a zhlboka dýcham. Po tretíkrát si overujem, či bus príde sem a či chodí na čas. Vysmiaty Ind, ktorý mi predal lístok, ma uisťuje, že áno.
Presne o piatej predo mnou stojí nejaký ďalší agentúrny poslužníček a podáva mi motocyklistickú prilbu. „Čo to na mňa hráte? Nevidíte, aký mam veľký batoh a príručnú kapsu? Aha, zabudol som - nachádzam sa v krajine, kde je všetko naopak. Musím to tak brať," utešujem sa, pretože tentoraz sa mi nedostáva ani len slovného oklamania. Rezignovane sadám na motorku.
Po jednom kilometri dostávame defekt. Lenže agentúrny poslužníček miesto toho, aby ma čo najskôr dopravil na zastávku z ktorej má ísť môj autobus, ratuje motorku. Začínam sa zvnútra zahrievať. Od zlosti.
- Kurva, veď tu sa nekradne! Opri ju o hocijaký stĺp a nájdeš ju tu aj za rok! Zavez ma rýchlo na tú autobusovú stanicu, lebo prestávam veriť, že existuje!!!
Ale kdeže. Tlačí motorku päťsto metrov k nejakému známemu. Po ceste mi vysvetľuje, že nech sa nebojím, že autobus na mňa počká. „Diaľková linka do štátu Himačálpradéš bude trištvrte hodinu čakať nejakého bezvýznamného Slováka túžiaceho konečne uniknúť z týchto vašich preľudnených megamiest? Čo sa mi to snažíš nahovoriť?! Nebral som žiadne drogy, i keď mi ich tu ponúkalo veľa ľudí!" vravím si v duchu, pretože hovoriť niečo nahlas už dávno stratilo význam.
Pobehujeme pomedzi taxíky a motorikše stojace na križovatke na červenú (aspoň niečo tu funguje) a pýtame sa, kto by nás zobral našim smerom. Samozrejme nikto. Desať minút a stále nikto!!! Je to neuveriteľné. Keď som po tom netúžil, boli ma Indovia schopní odviesť na cykloriški aj na Saturn a teraz všetci do jedného idú opačným smerom.
Až po štvrť hodine spomedzi mrakov zasvietila nádej - konečne sa vezieme. Neviem kam a už ani neverím, že bus neodišiel. Je totiž skoro pol šiestej. Vo vnútri mňa to vrie ako v satanskom kotle. Prosím život, svet i vesmír, nech už neútočí na môj vnútorný úsmev, že som kapituloval a vzdávam sa.
Konečne zastavujeme pred zastávkou nabitou tibetskými mníchmi a cudzincami, čakajúcimi na autobus. „Ufff, tak som to stihol," odfukuje duša, ale indický nápor na moju harmóniu neprestáva:
- 75 rupií, - vraví mi poslužníček. - Treba zaplatiť taxík, - hádže do mňa slovné granáty.
- Do piče, ma neser! Vy ste bez chrbtovej kosti?!? Veď som už zaplatil!!! Tento taxík je na vaše triko. Už nedám ani rupiu celej tej vašej zdierackej agentúre! Užral si mi nerva s tou tvojou hrdzavejúcou motorkou. Toto ti nezaplatím, aj keď sa tu poserieš! - kričím na neho v amoku.
Vystrašene vyberá peniaze a platí. Pochopil, že hranica tolerancie v tom vysokom bielom mužovi, ktorému nabehli žily na krku, pretiekla. Otáčam sa. Sleduje ma asi tridsať onemených tibetských mníchov oblečených v červených habitoch. Paradoxnosť situácie sa dá krájať. „Takto som nebol vytočený už päť rokov. Vidím, že India je veľký učiteľ, všetci mali pravdu," vysvetľujem im pohľadom môj rev. „Už ma nedostaneš, krajinka prekrásna. Sľubujem ti, že som všetko pochopil. Všetko tu je naopak, teda tak, ako má byť."
Ale podivný deň nekončí. Našťastie po mojom sľube je na rade niekto iný. Na zastávke sa zoznamujem s jedným Holanďanom a Španielom, ktorí idú taktiež Dharamsaly. Konečne sa dozvedám, že autobus má prísť o šiestej. Usmievam sa. „To mi nevedeli povedať hneď? Prečo plietli o piatej? Dobre, dobre... pokoj. India, už ma na mňa nemáš!" smejem sa v duchu.
Lenže autobus prichádza až niečo po siedmej. Je nabití Japoncami do prasknutia. Letíme do busu, vyhadzujeme japonské bágy zo sedačiek do uličky a zaujímame tri miesta na sedenie. Vo vnútri je teplo ako v peci, kvapká zo mňa pot a Japončíci do toho na nás vrčia ako besné psy. Dozvedáme sa, že vybrali malý autobus, že príde väčší, kde sa všetci komfortne pomestíme. Neverím im už ani slovo, ale pokoj na duši mi zostáva.
Vychádzame von a čakáme. Je už tma. Pár svietiacich lámp mechlí z tmy šero. Pozorujem, že na ulici chýbajú veká od kanalizácie. Narátal som sedem otvorených jám sťaby celkom slušných nástrah veľkomesta. K našej európskej cestovateľskej komunite sa pripájajú dvaja zamilovaní Izraelci. Zrazu izraelské dievča stojaca vedľa mňa mizne v otvorenom kanáli zívajúcom vedľa mňa. Ťahám ju aj s jej frajerom z diery. Je v šoku, má oškretú nohu, krváca jej. Ľutujem ju, ale to je všetko, čo môžem učiniť. Konečne sa o nás začína zaujímať Tour guide, ktorý chytá z toho pádu miernu paniku. „To dievča tam muselo spadnúť, inak to nešlo," dochádza mi. „Všetko sa deje ako sa má," pritakáva môj duševný pokoj.
Po hodine prichádza nový autobus. Sprievodca nám vysvetľuje, že Japonci sú ucelený veľký zájazd, majú teda právo na sedačky v buse a že my pôjdeme v šoférskej kabínke. Rozčúlený Španiel nás bráni. Natlačili sme sa do kabínky. Sedím za vodičom, nohy kopírujú jeho sedačku, kolená mi olizujú bradu. Neviem si predstaviť, že mám vystúpiť v Dharamsale až o ôsmej ráno. Tour giude nám prikazuje, aby sme si batohy dali na strechu. Viem, že v Indii sa nekradne, pokorne mu teda podávam môj batoh. Ostatní nahnevano odmietajú. Španiel na neho kričí, že máme osemstorupiové lístky, že toto je vrchol a že sa bude sťažovať. Následne na to mu sprievodca zakazuje fajčiť. Španiel si pripaľuje ušúľanú cigaretu a fúka mu dym drzo do tváre. Predvádza mu zúrivé flamenco, z očí mu totiž šľahajú blesky. Prosí cez ne, nech Indovi prasknú nervy, no ten sa drží. Ja mám pokoj na duši.
Je pol deviatej a my vyrážame. „Celkom slušné meškanie, už som mal štyri hodiny cestovať," vravím si. Hodinu sa motáme v zápche a potom sa už konečne dostávame na voľnejšie cesty smerujúce von z tohto šialeného mesta. Indický „chlapček na všetko" sedí na motore hneď vedľa šoféra (ten nemá zakázané fajčiť) a pripaľuje mu cigaretu. Keď už tabak konečne dymí, podáva mu ju a horiacu zápalku hádže pod vodičovu sedačku plnú handier a pucvól špinavých od nafty.
- No brain, no problem, - vyslovuje bezradne Izraelec s kamennou tvárou sediaci vedľa mňa. Smejem sa a so zvedavosťou sledujem, ako vodič núti náš autobus, ktorý sa ledva driape do kopca, predbiehať nákladné auto. V protismere sa zrazu zjavujú svetlá. Šofér brzdí a poslušne sa zaraďuje do nášho pruhu. Toto predvádza každých desať minút. Izraelec si zakrýva oči, Španiel na vodiča reve, nech sa uvedomí. Ja mám pokoj na duši.
Zhruba po hodine jazdy schádza šofér z „diaľnice" (D1 i D2, všemožne vás prosím o odpustenie!) s vysvetlením, že pozná skratku. Dostávame sa na nejakú hradskú. Ľavá krajnica je pokrytá lístím a konármi, kde-tu chýba kus asfaltu (v Indii je cestná doprava naopak, vodič sedí na pravej strane - už som písal - Anličania tu zanechali veľa odkazov). Dole je zráz do nejakej rokliny. Koleso nadhadzuje vo výmoľoch, stačilo by málo a gúľame sa svahom. Ešteže si vodič spieva, jeho poslužníček pripaľuje cigarety a hádže horiace zápalky pod sedačku. Mám meravé nohy, snažím sa ich rozcvičiť, i keď je to v tom malom priestore skoro nemožné. Nasadzujem si na uši muziku, zatváram oči a prosím o spánok. Vo vnútri mám neuveriteľný pokoj. Verte mi, stačí pár faciek a ste pokojný.
Ráno odmietam otvoriť oči, chcem to spraviť až na konečnej. Bus sa štverá do kopcov, motor reve ako ranený slon. Nakoniec zastavujeme, bez dychu obdivujem hrdo sa vypínajúce Himaláje a prežívam znovuzrodenie! Čistá energia, pocit neskutočného naplnenia! „Život, stojí za to bojovať! Všetko je ako má byť! Ach, vesmír, India, ďakujem ti za všetko!!!" plesá moja prešťastná duša kráčajúca do mestečka nájsť si ubytovanie.
- Čo tu ideš robiť? - pýtam sa do krokov neustále nasrdeného Španiela.
- Idem na tri týždne meditovať do kláštora. Nesmie sa tam hovoriť, ani očami sa nesmieš pozrieť do iných očí. Všetko je energetický prenos... - vysvetľuje mi.
- Tak, tak, budeš to potrebovať, - odpovedám mu s úsmevom.
Vo vnútri sa rehocem smiechom šibnutých, ale slobodných.
A ešte fotečky:
Vlaková stanica Old Dílli
Cyklorikša
... a šliape sa...
Trojkolkové motorikše
Raňajky priamo na ulici
Pohodička, žiadne stresy
Remeselník, ktorý mi za 5 minút opravil tri kazy na mojej taške. Doma by som ju bol vyhodil, pretože oprava prešitia dvoch zipsov a jednej zlomenej plastickej pracky by ma vyšla viacej ako nová taška. V Indii ešte nezvíťazil konzum.
A tieto symboly sú tam legálne... Som zvedavý, kedy im "svet" zakáže "slnko"...
Autoportrét :-)
A vezieme sa späť. Len nevieme kam...
Autobusy nemajú stierače. Teda pardón, majú. Ľudské...
Odchod z Dílli. Cesty sú upchaté, ale hýbeme sa...
Naša "kabínková osádka". Hneď zľava neznámy izraelský autor myšlienky "No brain, no problem." Holanďan ukazuje zranenému izraleskému dievčaťu niečo na foťáku a zároveň zakrýva srditého Španiela. Ostatných nepoznám :-)
Vystúpil som z busu a od šťastia onemel. Konečne Dharamsala!
Buďte šťastní, Pavel "Hirax" Baričák
PS: Najbližšie čítačky Hiraxa: 23.5 o 14:00 - 15:00 hod, Martin, Turčiansky festival zdravého životného štýlu (organizuje Slnko v srdci: http://www.slnkovsrdci.sk ) a 27.5 Bratislava (miesto a presný čas bude upresnený).
