Kývnem na jedného z domácich, postávajúceho medzi adolescentnými pastiermi. Kráča ku mne. V rukách má sečnú zbraň, niečo medzi mačetou a ostrým dlhým nožom bez rúčky. „Dúfam, že ho nehodlá použiť ako konverzačnú pomôcku, lebo uvidí," bije sa bojovník vo mne do pŕs.
Pýtam sa ho na najbližšiu dedinu, kde by mohol byť nejaký hostel. Vraj päť kilometrov odtiaľto je dedina Guayama, kde jeden nájdem. Je to tak na hodinu chôdze. Hodím pohľad na svoje batohy. „Tak toto zatiaľ nehrozí. Odrovnanie chodidiel si nechám až ako posledný variant, keď mi pôjde o život," vravím si. A nadávam si do hlupákov, Guayama je presne tá dedina, kde autobus končil svoju trasu. Keby som sa šoférovho pomocníka na to poriadne povyzvedal, určite by mi situáciu o výskyte hostelov v tejto oblasti osvetlil. „Nič to, stalo sa, ako sa malo. Priviedlo ma to presne tam, kam som sa mal dostať, náhody neexistujú," vysvetľujem si to svojím životným pakľúčom.
Zasa ma obkolesilo niekoľko domácich. Sú milí, chcú mi pomôcť. Už som sa dozvedel, že hostel nájdem aj v dedine Chugchilán. Vlastne sú tam prinajmenšom štyri hostely a je to vraj dobrý východiskový bod k jazeru Quilotoa, ktoré chcem zajtra celé obísť. Cieľ mám teda určený, to je základ všetkého.
Je tu ešte možnosť nastúpiť na autobus, ktorý sa bude o chvíľu vracať, a dať sa ním zviezť do prvej dediny, ktorá bude disponovať nejakou ubytovňou. Lenže ja chcem ísť iba dopredu, už celou bytosťou verím, že budem spať tam, kde to bude pre mňa najlepšie. Energiu zo šoku obratom pretavujem na riešenie, celý tento rébus ma začína dokonca baviť, asi som sa narodil pre krízové situácie.
Občas nás minú džípy vezúce domácich. Moji radcovia ich zastavujú a pýtajú sa na pomoc. Prvý ide už len dolu, druhý chce zasa priveľa - až päťdesiat dolárov. Niet vo mne bunky, ktorá by pochybovala, že sa to vyrieši jednoduchšou cestou. O dve minúty si to okolo nás valia dvaja mladí na motorkách. Prvý na môj zdvihnutý palec nereaguje, druhý sa však otáča a zastavuje.
Vravím mu, kam chcem ísť. Pýta sa ma, koľko dám. Vravím, že desať dolárov. Okamžite súhlasí. Malý batoh s fotografickou optikou a laptopom si berie na prsia on, ja sadám so Samorastom vyloženým na chrbte za neho. Počas jazdy mi kričí, že je to tak desať kilometrov. Ja mu rukou kmitajúcou smerom k zemi naznačujem, nech ide pomalšie. No vzápätí mi dochádza, že mladému nešlo ani tak o peniaze, len sa chcel predviesť, ukázať sa. Ale našťastie pritom nezabudol rozmýšľať. V dedine Guayama vyhľadá muža, ktorý sa prizerá, ako mladí hrajú futbal, a niečo mu hovorí. Muž štartuje omnoho výkonnejšiu motorku a berie ma on. Jednoducho si ma predali ako balík. Mladý mu vysvetlil moju situáciu, ale najmä to, že sme ťažkí a jeho motocykel to neutiahne. Je nízko od zeme, zadná pneumatika sa spľaštila až príliš, a preto nás šmýka. Peniaze mám dať vraj novému prievozníkovi.
Frčím teda na Honde smer Chugchilán. Nový šofér pred všetkými neprehľadnými zákrutami trúbi. Míňame množstvo detí i dospelých, pre ktorých je premiestňovanie sa na dlhé trasy po vlastných dennou rutinou. Aby to nebolo málo, pre istotu začína ešte aj mrholiť.
Pútam pozornosť
Po desiatich minútach zastavujeme. Muž kričí niečo smerom k protiľahlému kopcu. Už neviem, kde je sever. Potom mi hovorí dačo o gasolina, ale ja neverím, že sa v týchto horách nachádza čerpacia stanica. Vzápätí však už smerom k nám beží malý chlapček s bandaskou. Muž ju berie a dolieva do motorky benzín. Nato dáva chlapcovi nejaké príkazy a ten letí ako blesk z jedného kopca na druhý, aby po chvíli opätovne šprintoval na našu vyvýšeninu, ktorú by som ja na jedenkrát určite nevybehol. To viem naisto. Doniesol otcovi šál a rukavice. „Motokros made in Ekvádor sa začína," vravím si a znova si sadám na naštartovanú motorku.
S desiatimi kilometrami, ktoré spomínal predošlý šofér, nemá vzdialenosť, ktorú prekonávame, nič spoločné. Veď ideme viac ako trištvrte hodiny. Dážď nás premočil, sme mokrí aj za ušami, môjmu záchrancovi trčia zo šálu iba oči. Stúpame, klesáme, míňame náhodných chodcov, trúbime do zákrut, znova stúpame. Je klzko, neodbytný dážď zmenil cestu na šmykľavicu.
- Chugchilán, - kričí mi muž cez plece.
Samé zrázy
Zrazu sa rútime strmo dolu svahom. Kde-tu sa ukazujú malé domčeky. Po jednej strane sa mihajú také hlboké zrázy, že keby sa nám šmyklo, nenájdu ani motorku. „Na čítačkách ľuďom rozprávaš, že nie si dobrodruh, iba obyčajný cestovateľ s batohom na chrbte. Vraj Palino Barabáš a jemu podobní sú dobrodruhovia," prihovára sa mi vnútro, kým sa snažím krotiť oči, nech sa nepozerajú do tých stometrových kamenných strží. „Vieš, kde sa nachádzaš? Hlboko v horách Južnej Ameriky, v štáte, ktorý počúva na meno Ekvádor. Stačí jeden moment a si mŕtvy. Myslíš si, že toto má niečo spoločné s dovolenkou v Egypte či s výletom organizovaným Bubom?"
Mlčím. Až po chvíli vnútru šalamúnsky odpovedám: „Áno, som dobrodruh, ale taký maličký. Moje životné poslanie ešte nie je na konci. Som otec a manžel, moji anjeli to vedia. Všetko dobre dopadne, sľubujem ti." To už však na našu motorku breše pes, drzo uteká pred predným kolesom. Keď už v plnej sile ukázal svoje hrdinstvo, vracia sa domov. Počas desiatich minút sa tento výjav opakuje trikrát, pričom šofér vždy radšej pribrzdí. Dedina sa zdá nekonečná. Znova stúpame. Nikde však nevidím väčšie zoskupenie domov. Moje oči stále hľadajú výrazne krajšiu budovu, než sú maličké pričupené, do siva sfarbené príbytky domácich.
Po nekonečnom čase šofér zastavuje za jedným rázcestím. Vraví mi, že napravo sú tri hostely, a tu naľavo, hneď kúsok, je jeden. Ale vraj ani jeden sa nevolá Bladimir Galo. Hovorím mu, nech ide k tomu najbližšiemu, že sa spýtame. Po minúte sa po ľavej strane zjavuje pekná drevená budova. Zoskakujem z motorky a kráčam k mužovi, ktorý mi ide oproti.
O Bladimirovi Galovovi nič netuší. Mám toho akurát tak po krk a duša piští, že domček je pekný, že chce ostať tu. Je rozhodnuté. Môj motocyklový záchranca nakoniec pýta pätnásť dolárov. Bez reptania, s veľkým ďakovaním mu ich dávam. Svietia mu oči. Nie kvôli peniazom, ale ľudskosťou. Lúčime sa na trikrát, veď sme spolu niečo prežili, prinajmenšom malú smrť.
- Muchas gracias, good life, - kričím za ním.
Moja izba v hostely Balcony
Nocľah v hosteli Balcony stojí smiešnych sedem dolárov. Chvíľu sa rozprávam s majiteľom, platím mu za noc a dozvedám sa, že o siedmej ráno mi ide autobus k jazeru Quilotoa. Vraj stačí vyjsť briežkom na cestu a stopnúť ho. Akoby sa zrazu roztvorili nebesia a všetko ide hladko. Ešte ma odprevádza do pol cesty k „centru" dediny Chugchilán.
- Tak ona predsa existuje? - pýtam sa ho veselo.
Smeje sa a ja neverím, čo všetko sa dá prežiť za jeden deň, počas ktorého sa nemalo prihodiť nič zvláštne. Vchádzam do šedivej dedinky, zahalenej v hmle. Na zemi sa váľa špina, každý druhý domček je v dezolátnom stave. Kostol z toho neporiadku svieti ako jediný maják čistoty. Hneď v prvom obchodíku si kupujem jedlo a pitie na zajtrajšiu túru.
Sme hlboko v horách
Je málo miest na svete, ktoré mali pre mňa takúto zvláštnu atmosféru. Možno je to práve tým, aké energie ma v posledné hodiny naplnili. Pripadám si zrazu akoby v inom svete. Vo filme od Stephena Kinga Kukuričné deti, ale v čiernobielej verzii. Miestne ženy vyvárajú v kotloch všemožné pouličné váry na predaj: mäso, kukuricu, ryžu, kuracinu, ryby. Olej na dne nádob už nemá nič spoločné s čírosťou. Muži pri odparkovaných autobusoch, ktorých čas nadíde v skoré ráno, hrajú karty o peniaze. Premeriavajú si ma skúmavým pohľadom, ale keď pochopia, že nie som šerif, pokojne pokračujú v hazarde.
Túžim po večeri a civilizácii. Vchádzam teda do najčistejšie pôsobiacej reštaurácie. Pri stole sedí pár turistov, ktorých považujem najskôr za Japoncov. Tých stretávam všade - pokojné postavičky s večným tichým úsmevom a pokorou na tvári vyjadrujúcej postoj: „Kde ma naložíte, tam ma aj vyložte, ja vám verím, veď svet nie je zlý."
Lenže Kris a Kristína sú Američania. Nebol som však ďaleko od pravdy, lebo Krisovi rodičia sú Taiwanci, rodičia dievčaťa zasa Indonézania. Bavíme sa o Ekvádore a celkovo o cestovaní. Pýtam sa na ich cestu a, teraz sa podržte, ich trasa znie: Kolumbia, Ekvádor, Galapágy, Bolívia, prelet do Malajzie, potomndonézia, Thajsko, Laos, Kambodža, posledný väčší prelet do Poľska, potom Slovensko, Česko, Rakúsko a napokon konečne rodná Amerika. Návrat domov predpokladajú v septembri až v októbri. Vravím im, že kým sa dostanú do Poľska, už nebudú vedieť, o čom bola Bolívia. Že ja som skôr zástancom cestovania jednou krajinou, lebo keď sa vrátim z Ekvádora, bude vo mne prebývať ekvádorská bytosť. Do poslednej bunky budem touto nádhernou krajinou nasiaknutý...
Píšem im na servítku tipy pre Slovensko, a to Slovenský raj, Vrátnu dolinu a Nízke Tatry. Vo Vysokých Tatrách už boli. Aj v Bratislave, vraj nádherné mesto. Naozaj, keď stretnem niekoho vo svete, čo navštívil i naše hlavné mesto, nevie ho vynachváliť. Že by sme naň nadávali iba my? Musí prísť štípanec napríklad v podobe amerického filmu Hostel a až potom sa začneme biť hrdo do pŕs? Prípadne, keď nič nenatočia Amíci, natočíme si Bratislavafilm sami?
Moji noví spolubesedníci bývajú v San Franciscu. Viac mi netreba. Vravím im, že som tam bol pár dní a veľmi sa mi ich temperamentom žiariace mesto páčilo. Električky prekonávajúce mestský kopec, nádherný most, prázdna väznica slúžiaca ako turistická atrakcia, množstvo černošských hudobníkov hrajúcich priamo na uliciach, mladík bubnujúci na prázdnych nádobách od farieb, pred ním na kartónovej ceduli nápis, že ho chce mesto vyštvať z jeho „fleku", excelentne štrbavý bezdomovec, strašiaci ľudí spoza kríkov a zarábajúci vďaka svojmu „ksichtu" kopec peňazí. Smejú sa, všetko je tak, ako hovorím, vraj sa nič nezmenilo. Vymieňame si kontakty a vravím im, že keď sa budú blížiť k Slovensku, nech sa cez mail pokojne pýtajú, prípadne ma kontaktujú.
Nakoniec som ešte stihol omšu...
Duch či človek?
Po večeri sa lúčime, oni spia v hosteli, v ktorom sme jedli, ja sa ešte zatúlam do kostola, kde práve prebieha večerná omša. Čakám, čo spustia traja muzikanti stojaci v kúte. Farár dorečnil, začína sa hrať, ľudia spievajú. „Koncert pre mňa, bratia a sestry, z celej duše vám ďakujem," posielam im myšlienkou pohladenie. Neskôr si v tichosti robím pár záberov, juhoamerickú omšu zasa tak rýchlo nezažijem. Keď prichádza časť „moja vina, moja vina, moja preveľká vina", prchám z Ježiškovho domčeka. „Žiadna moja vina, všetko je, ako má byť! Toto Ježiš nikdy nepovedal, to doplnili ľudia, aby mohli ovládať iných. Večné sebaobviňovanie a potom že prečo ľudia nie sú šťastní, keď sú vychovávaní v takýchto mylných vzorcoch," dumám si do kroku, keď sa vraciam tmou k môjmu hostelu. „Že sa dnes ešte budem rozprávať so šikmookými Američanmi o Bratislave a naplní ma krásny kostolný spev sprevádzaný trúbkou a gitarou, ach, tak toto som naozaj nečakal. Život, ďakujem ti. Za všetko ti ďakujem. Za to, aký si farebný, ako ma miluješ, lebo sa staráš o moje zdokonaľovanie a nikdy nezabúdaš na jedno svoje zbožňované dieťa. Za to, ako ma neustále učíš, že všetko závisí len od uhla pohľadu. Či budeme kričať, kopať, plakať alebo s úsmevom na tvári vzhliadneme k oblohe a poprosíme anjelov, nech sa znesú trošku nižšie, lebo ich na chvíľu potrebujeme. Potom nech sa znova roztopašne naháňajú, robia piruety v mrakoch. Život, ďakujem ti, dôverujem ti. Nikdy si nikoho neoklamal, to si len ľudia neuvedomujú, že všetko má svoj dôvod i následok. Ďakujem ti. Tak zajtra, tvoje hravé dieťa."
Buďte šťastní, Hirax
Aktivity Hirax (vstupné jeden úsmev)
7. 11. 2013, 17:17, Považská Bystrica, kaviareň Swim club - čítačka Šlabikár šťastia.
11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta.
12. 11. 2013, 12:33, Trnava, Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave - čítačka Šlabikár a cestovanie.
13. 11. 2013, 18:41, Bratislava, miesto bude upresnené. Čitačka - Šlabikár šťastia plus bratislavský krst nového Hiraxovho románu "Plynutie".
14. 11. 2013, 19:01, Bratislava, Horáreň v Horskom Parku - rozprávanie, premietanie o Hiraxovej ceste Ekvádorom a bratislavský krst knihy Ekvádor - Koľko podôb má láska. Vstupné 1 korunu.
15. - 16. 11. 2013, Bratislava, Bibliotéka - celý čas budem v stánku Martinus k dispozícii k podpisom, foteniu i rozhovorom :-)
15. 11. 2013, Bratislava, Blibliotéka - moja Bibliočítačka od 18 do 19 hod na P1.
16. 11. 2013, Nové Mesto nad Váhom, koncert so skupinou RAMCHAT.
28. 11. 2013, 17:17, Martin, kino Strojár, Obdarení slovom a súvislosti - Veľký martinský krst nových kníh od Pavla Hiraxa Baričáka a to románu Plynutie (románová podoba Šlabikára šťastia), ekvádorského cestopisu Ekvádor - Koľko podôb má láska a piatej Hiraxovej básnickej zbierky K svetlu. Celá akcia prebehne formou Hiraxovej talkshow s pozvanými hosťami na tému sebapremeny človeka, pozitívneho pohľadu na svet, sledovanie súvislostí v osobnom, ako aj v spoločenskom dianí a ich vplyv na život. Hostia pozvaní k slovu: Adela Banášová (múdrosť, nadhľad, humor), Majk Spirit (nový človek, nová cesta, nová energia), Janka Sofia Thomková (šamanka, dobro, láska), Zdenka Jordánová (česká autorka kníh Tvoje dieťa ako šanca pre teba, Spoznaj svoj cieľ, Muž, či žena?, Cesta životom vo svojom vlastnom aute, Diablik v nás, Moje peniaze, Súvislosti a iných ezoterických bestsellerov). Spev, hudba, tanec, tóny a melódie: Do veselosti zaspieva Juraj Hnilica (Nothing - Príbeh muža, Bačova fujara), Do harmónie vás pri usádzaní privedie dvojčlenná kapela z Prievidze Dhanyavad. Indické tance - tanečná skupina Lamees. Básne: Pavel Hirax Baričák a Janko Marton
30. 11. 2013, Zakamenné, Kultúrny dom, Helenine oči, RAMCHAT, Beyond Flesh + ešte jedna rocková kapela.
5. 12. 2013, 17:09, Púchov, Divadlo Púchov, divadelná sála, Honnigove námestie 2002. Prednáška "Šlabikár šťastia".
11. 12. 2013, 17:07, Nitra, Fórum mladých (Mediahaus), Fraňa Mojtu 18, Nitra. Prednáška "Šlabikár šťastia". Parkovanie je blízko a od 17 hod je zdarma.
12. 12. 2013, Lefantovce, penzión Elefant, prednáška "Šlabikár šťastia".
23. 12. 2013, Martin, Rockpub, koncert so skupinou RAMCHAT
15. 1. 2014, Revúca - čítačka Šlabikár šťastia.
16. 1. 2014, Hnúšťa - čítačka Šlabikár šťastia.
6. 2. 2014, 17:17, Žilina, Hotel Holyday Inn - čítačka Šlabikár šťastia.
13. 2. 2013, 17:07, Čadca, Kysucká knižnica v Čadci, ul. 17. novembra 1258 - čítačka Šlabikár šťastia.
21. 2. 2014, 8:33 - 13:03, Modré, Prednáška bude v rámci modulu "Zákonitosti života", trojdenného duchovného vzdelávania pre kurzantov HBI, ktoré prebieha vždy v hoteli Tri stromy v Modre - Harmónii (wwww.3stromy.sk).
13. 3. 2014, 16:53, Prievidza, Aura centrum, Kukučínová 5, - čítačka Šlabikár šťastia + krst tretieho motivačného románu Mirka Detka - Pán šťastie: Nájdi svojho majstra.
2. 4. 2014, 17:06, Levice, Knižnica - čítačka Šlabikár šťastia.
