Medzi chatou a vrchom sme šli takým kamenným zrázom, no nikdy som sa tak v živote nebál. Stále snežilo, chodník nebolo vidno, pokrýval ho ťažký sneh, nebolo vidno skaly, ktorých by sa dalo chytiť. Môj guide Manuel sa predo mnou šmýkal, hľadal pre nás cestu, všetko bola hádanka, pri ktorej sme sa nemohli pomýliť, daňou by boli naše životy.
Pred dvojmetrovým skalnatým žľabom bez dna sa ma Manuel spýtal, či si trúfam. Pod nami boli samozrejme už od výšky 4800 metrov iba také strminy, že chybný krok a nezachráni ma ani 666 anjelov. Odvetil som, že nie, že si netrúfam. Keď sa začal obzerať po inej ceste, pochopil som, že to môže byť iba horšie, že vrátiť sa nedá, jediná cesta je iba vpred a tá správna je tá, ktorou ma vedie.
Ani keď sme zostupovali hora neprestala vyučovať: na vrchole svietilo slnko, začali padať lavíny. Tú prvú počul iba Manuel, tú druhú aj ja, taký to bol rachot.
Dal som to, aj vrchol, ale pri hodinovom "climbingu" v tých skalách som si uvedomil, že ma doma čaká manželka a dve deti (áno, Samko, už si tu, aj keď si iba v brušku, cítim ťa), že robím blbiny, na ktoré nie som vôbec pripravený. Zajtrajší výstup na Cotopaxi (5897 m) som zrušil a premiestnil som sa do nádherného mesta Baňos. Nie je to pre mňa prehra, je to múdrosť. Nepotrebujem si dokazovať, že žijem, len keď prežijem. Sľubujem, že tieto veci oddnes prenechávam profíkom, ktorých zdolávanie podobných vrcholov teší, vedia to a sú na to fyzicky, psychicky aj technicky pripravení.
Tá hora ma veľa naučila, ďakujem jej. Zvýraznila to, čo som už vedel, vďaka nej som to ale prežil každou jednou bunkou tela: myslieť na vrchol, to áno, ale neupierať sa naň. Keď nadíde jeho čas, príde, vychutnám si ho. A všetky ostatné strachy mazať. Iba krok za krokom bol najdôležitejší, bolo len "tu a teraz", nič iné mi hora totiž nedovolila. Každý pohľad do priepastí by moja fantázia využila na predstavy, ako tam padám.
Choďte teda životom krok po kroku. Neobzerajte sa dozadu, iba vás pohltí minulosť. Nepozerajte sa do priepastí (zbavte sa strachov), lebo vás pritiahnú. Nezaspite na ružovom obláčiku, bez toho, aby ste stratili kontakt s realitou (lebo dostanete od života facku). Pozerajte sa iba pod nohy, rozmýšľajte nad každým činom, ktorý sa chystáte vykonať. V tomto buďte bdelí. Toto vám cezo mňa odkazuje Iliniza...
Buďte šťastní, Hirax el Ekvádorko
Výstup začíname vo výške 3950 metrov.
Volské oko?
Tri kilometre, ktoré nám trvali dve hodiny.
Postupne prichádza sneh...
Manuel s typickým ekvádorským gestom, keď ich niekto fotí.
Manuel pri "refugio" - horskej chate bez obsluhy, či elektriny.
Na vrchole Ilinza Norte - dušu moc nepoteší, keď namiesto informačnej tabule s výškou nájdete na vrchole kríž ako pamiatku ľuďom, ktorí na tomto vrchu zahynuli. Človeka totiž ešte čaká neľahký zostup...
Ináč - na Iliniza Sur sa pred tromi mesiaci zabili traja domáci horolezci, tak vláda zmenila zákon a už sa tam musí ísť jedine s domácim sprievodcom.
Manuel sa pozerá, kadiaľ zídeme.
Schádzame. Ak nepadne lavína, nemalo by sa už nič stať.
Konečne chodník!!!
"Musíme ísť povedľa potoka," vraví mi Manuel, "sú tam býci."
