Tentoraz padla voľba na africkú Etiópiu. Ja som bol viac za Kazachstan, kamarát, cestovateľ a fotograf Martin (priateľ, s ktorým som bol v roku 2007 v panamskej džungli Darién u Indiánov z kmeňa Emberá) však navrhoval Etiópiu. Zvíťazila Afrika. Maťo prelúskal Lonely Planet, zavolal mi, stretli sme sa, nahli nad mapu a on mi predostrel plán. Poviem vám pravdu - veľmi som po tom netúžil. Myslím dozvedieť sa presný plán trasy. Tešil som sa, že tentoraz sa na tripe nebudem musieť o nič starať. Maťo všetko vymyslel a stal sa tak nepísaným „vedúcim zájazdu". Ja som sa začal radovať, že budem len fotiť a vychutnávať si stratu panictva pri etiópskom odblaňovaní.
Bránil som sa počúvať o prvých kresťanských chrámoch v oblasti mesta Wukro, ktoré sú vytesané v skalách a do ich vnútra nás budú možno ťahať v pletených košoch. Ruval som sa ako pes, aby som nevnímal opis nevšednej krajiny v oblasti Danakil Depression, kde teploty môžu dosiahnuť aj päťdesiat stupňov. Všetci, čo tam boli, sa zhodli, že to, čo videli, nemohlo byť na zemi, ale prinajmenšom na mesiaci. Zapchával som si uši, nech ku mne nedoplávajú symfónie o archeologickom skvoste chránenom UNESCO, meste Aksum, kde sa vraj nachádza pomyselná archa zmluvy, jeden z najcennejších židovských predmetov. Naťahoval som si na oči predstavivosti čiapku, nech nevidím kontúry nádherného národného parku Simien, po ktorom vraj budeme necelý týždeň chodiť a opice z čeľade Baboons sa nám budú z dvoch metrov škeriť do objektívu. Mazal som vízie kráľovského komplexu v meste Gonder, kolorit mesta Bahir Dar, ďalšie starobylé kresťanské chrámy tróniace na ostrovoch strážených jazerom Tana, odmietal som počuť hukot vodopádu na rieke Modrý Níl... Chcel som byť nevediaci, neznalý a o to viac prekvapený.
Milujem totiž, keď vchádzam do krajiny nepripravený. Prvý dotyk je o to precítenejší a šokujúcejší. Máte chuť povedať mi, že by sa mi vďaka takémuto prístupu mohlo stať niečo zlé? Ale prosím vás, negatívna skúsenosť v prírode neexistuje, to neviete? Všetko sa deje, ako sa má. Čo sa má stať, to sa aj stane. Priťahujeme si presne to, čo potrebujeme pre náš duševný rast. Neexistuje bolesť, ktorá by sa nedala pretrpieť a ktorá sa nedá premeniť na skúsenosť. Rozumiete? No dobre, koniec ezoteriky...
- Maťo? Je čas zaplatiť letenky. O tri dni nám končí rezervácia, - volal som Martinovi.
- Paľo, ja neviem, či pôjdem. S krízou sa nám trošku zastavila firma... ehm, asi mi to finančne nevyjde... - brblal kamarát cez mobil. „Maťo a zlá finančná situácia?" To mi šlo dokopy ako Saigon a Hanoj v období americkej „mierovej" misie vo Vietname.
- Maťo, neblázni! Do odletu sú tri týždne, všetko som nechal na teba. Trasu, podrobnosti... - rozmýšľal som nahlas. - Požičiam ti. Veď nejde o veľký peniaz, - hľadal som riešenie, pričom som maskoval prekvapenie nad tým, že chce zrušiť cestu.
- No, ale, hmm, ja sa budem asi ženiť... - vyšlo z neho.
Ako keby ma do píšťaly kopol hravý kôň. Napriek tomu, že Maťo mal pri vyslovení tejto vety tridsaťdeväť rokov, teda podľa socialistického metra priam starecký vek na prijatie chomútu, prekvapil ma viac ako pravidlá v džezovom tanci. Zrazu som si uvedomil, že ja som taktiež ešte stále slobodný a pritom mám iba o rok menej. Miesto sarkazmu som teda zaujal polohu baránka.
- Ale veď si nemal frajerku... Teda si mi o žiadnej nevravel, - jachtal som už aj ja.
- Chodíme spolu dva mesiace. Čakáme asi dieťa, - púšťal zo seba čoraz väčšie perly.
- Si nepredvídateľný. Borat sa nechytá. Koľko má rokov? Myslím tvoja dievčinka... - spýtal som sa s takou malou dušičkou, že by ju aj liliputáni vyhlásili za zrnko ryže. - Dúfam, že to slovíčko začína minimálne s číslicou dva, - dodal som.
- Osemnásť, - povedal s hlasom, v ktorom by emóciu nenašiel ani archeológ.
- Tak to všetko vysvetľuje, - vyslovil som záver, pričom mi bolo jasné, že už zostáva len jedno rozhodnutie.
- Pôjdeš aj sám? Nechoď. Lenka odrodí a pôjdeme tam spolu o rok, - hatal ma priateľ, čím mi dával nepriamo najavo, ako sa na cestu tešil, a že nechce, aby som ho v tejto nezvyčajnej krajine svojím spôsobom „predbehol".
Hneď ako sme dohovorili, šiel som si rovno kúpiť letenku Viedeň - Káhira - Addis Abeba a späť. O pár dní sme si dali s Maťom stretko. Vysvetlil mi trasu, požičal anglicky písaný Lonely Planet, mapu a nadiktoval číslo na nejakého Čecha, ktorý ma cez telefón ubezpečil, že okrem bĺch všetko „v klídku". Dokúpil som si ešte lety z hlavného mesta Etiópie do mesta Mekele a záverečný etiópsky prelet z mesta Bahir Dar do Addis Abeba.
Už mi nič nebránilo, aby som vyrazil smer Afrika.
Autobusová stanica v Mekele počas obedňajšieho výpeku.
Ja viem, vyzerám čudne... A ty sa ako voláš?
Aby ste objavili znaky chudoby a zaostalosti, nemusíte sa ani vzdialiť od centra mesta.
Poviete „hop" a ste v Afrike
(Sobota, 5. 9. 2009)
Som človek, ktorý niektoré veci robí na poslednú chvíľu. Balenie pred cestovaním patrí medzi ne. Z Viedne mi to letí o pol tretej poobede a ja ešte ráno hádžem v mojom martinskom byte do batoha veci, ktoré sa mi v zábleskoch vizualizujú v hlave a rozum ich triedi do kolónky „Budeš potrebovať". Posledné minúty pred zabuchnutím dverí letia trikrát rýchlejšie. Uvedomujem si, že už sa nemôžem vrátiť, aj keby som zabudol letenku, pretože mi zostáva posledný spoj mestskej hromadnej dopravy, ktorým stíham osobák do Žiliny, kde presadnem na rýchlik do nášho hlavného mesta. Presadačky sú vyrátané na chlp. Stačí meškanie jedného spoja a namiesto dusna v Addis Abeba si užijem septembrovú zmrzlinu v Bratislave.
V momente, keď som sa chytil vlakovej kľučky, mi preletelo hlavou tvrdé zistenie: „Zabudol si si peniaze! Vymenené doláre zostali doma!!!" Moje mozgové pochody naberajú rýchlosť svetla: „Áno, elektrický prúd tam už majú zavedený, ale je možné, že ešte nestihli vložiť bankomaty do stromov. Do pekla! Karta bola predsa pri peniazoch, nemáš ani tú!!!" Tetuša s batohom veľkým ako tatrovka vracajúca sa asi z predaja korbáčikov na trhu, zatlačila na môj chrbát, nech konečne zdvihnem nohu a vstúpim do vagóna. Ako jej mám povedať, že nejdem za frajerkou do Vrútok, ale do Afriky? „Keby tak ľudia vedeli čítať myšlienky," prosím v duchu Boha, nech posunie ľudský vývoj smerom k nebu. „Raz to bude, ale to už mňa nebude," bavím sa v duchu sám so sebou namiesto toho, aby som zapojil rozum a začal riešiť túto prekérnu situáciu. Kým púšťam babku s energiou chlapa v rozpuku síl do vlaku, mozog od prehriatia blčí červenou: „Niekto mi požičia. V Bratislave. Mám tri hodiny času. Boris! Hlavne žiadnu paniku!" Vlak sa pohýna a ja sedím v ňom. Vytáčam kamaráta:
- Ahoj, Borko. Potrebujem požičať peniaze. Letím dnes z Viedne do Etiópie a ja debil som si zabudol doláre aj kreditku doma.
- Koľko? - pýta sa ma známy.
- Ja neviem... Bol by pre teba problém sedemsto eur? Miniem síce maximálne polovičku, ale pre istotu...
Nič sa nepýta. Sľúbil, že mi ich podá na Vinohradoch cez okienko do vlaku. Dobre viem, čo to pre mňa znamená. Celý čas si budem musieť dávať pozor, pretože nosiť takýto obnos peňazí neustále so sebou je obrovský risk. A nieto ešte v krajine, do ktorej mierim. Zvyknem si na cesty brávať hotovosť aj bankomatovú kartu, pričom obidve veci nosím na odlišných miestach (keby ma náhodou okradli, je väčšia šanca, že jeden zdroj nenájdu - taká je jedna zo skúseností kolujúcich medzi cestovateľmi). Hotovosť mávam v prednom vrecku nohavíc, kartu v ľadvinke schovanú pod trenkami (ani to nie je môj výmysel, to som taktiež zdedil od skúsených batôžkárov). No teraz budem závislý len od „keša", smrk, smrk.
„No čo, dokopy sa nič nestalo, vec je vyriešená," dumám v rýchliku a zašívam si deravé cestovateľské nohavice, ktoré na mne visia. Doma som to nestihol, a tak som si šitie naplánoval do vlaku. V kupéčku sedím s jednou paňou, ktorá si ma veľmi podozrivo premeriava. Z očí jej čítam výčitky k sebe samej, že si nekúpila kaser. Zručne narábam s ihlou a niťou ako vodník zašívajúci si plavky a posielam jej pár myšlienok: „Neľakaj sa, dievčička v rokoch, len si tu zašívam kapsáče, nech nerobím v Afrike našej krajine hanbu." Karty sú rozdané. Ak je v tomto priestore niekto blázon, je jasné kto, a mňa to teší, pretože už dávno som naplnený múdrosťou, že jediní normálni jedinci na tomto svete sú blázni.
Pri potulkách mestom Mekele som natrafil aj na malého etiópskeho Michaela Jacksona.
Častý výjav etiópskych miest - zamurované dvere či okno.
Potom si čítam a píšem. Hlavne, keď začnem robiť to druhé, strácam pojem o čase, a tak nečudo, že sa blížia Vinohrady. Vlak zastavuje, ale Borisa nikde. „Neoklamal by ma, natoľko sa poznáme. Skôr má toho veľa a určite nestíha." Môj úsudok znenazdajky potvrdzuje šprintujúca postavička vynárajúca sa zo schodov. Vykláňam sa z vlaku, nech ma zbadá.
- Ufff, nestíhačka, prepáč... - dychčí na mňa a podáva mi zväzok ešte tvrdých, málo použitých bankoviek. Niet pochýb, že ich pred chvíľkou vytiahol z bankomatu.
- Veľká vďaka. Keby si neprišiel, letím akurát tak zo schodov...
- A kam to vlastne ideš? - pýta sa ma, čím mi dáva na vedomie, že ma počúval na pol ucha.
- Do Etiópie, - odpovedám.
- Aha, - mrmle Boris a ja viem, že už teraz nevie, čo som mu odvetil.
- V Bratislave sa pracuje aj v sobotu? - snažím sa vtipkovať, no nevníma ma.
- Keď sa vrátiš, ozvi sa. Ahoj, idem, - nepočúva ma kamarát a beží späť k autu. Ľutujem, že som mu neodvetil, že letím na Saturn a zabudol som si zabukovať spätný spoj. Či by nebol taký dobrý a nezaklikol ho na internete za mňa. „Veru tak, nepresťahujem sa sem ani za svet. Upachtená Bratislava. S mojou kapacitou energie a šibnutosti by som tu dostal do roka infarkt," sadám si naspäť do kupéčka. „No čo, tetuša? Čo tak vyjavene pozeráš? Skočil som si do bankomatu," odpovedám spolucestujúcej očami, ktorá v úľaku pozoruje, ako si pchám guču prachov do vačku.
Potom už prebieha všetko podľa diktátu bezchybne pracujúcej modernej doby: autobus do Viedne, let do Káhiry, tri hodiny čakania, let do Addis Abeby a odtiaľ posledný etiópsky prelet do mesta Mekele, ktoré sa nachádza niečo cez šesťsto kilometrov severne od hlavného mesta krajiny. Tam sadám do taxíka a dávam sa na radu šoféra doviesť pred hotel Queen of Sheba. Vraj je to stredne drahý hotel, ale čistý a pekný. To sa zlučuje s mojou životnou filozofiou Zlatá stredná cesta, preto nešpekulujem. Vystupujem, černoch sa so mnou lúči a ja zostávam stáť na ulici v pekelnom úpeku slnka.
Premiestnenie mám za sebou. Za posledných necelých dvadsaťštyri hodín som sedemkrát presadal a vďaka ôsmim spojom teraz stojím na úplne inom kontinente. Rozprávať toto nejakému barónovi zo sedemnásteho storočia, ktorý sa celý život trmácal v koči, tak ma dá upáliť.
Keďže som deň pred cestou nespal, pripadal som si ako nezávislý umelec opravujúci si na letiskách vlastnú tvorbu a čítajúci pomedzi to veselú horkýžackú knihu Smaragdové oči. Samozrejme, s veľkou chuťou spať. Kam som sadol, tam sa mi zatvárali okále. Nebol som človek, ale skôr balík určený na prepravu.
Teraz tu stojí obyčajný Európan ako vyoraná myš, no s chuťou spoznávať zbedačenú, chudobnú a neznámu africkú krajinu.
Všade prach, špina a šeď. Farby zmizli. Kontinentálny cenzor mi nasadil šedé okuliare napriek tomu, že mesto Mekele je považované za jednu z metropol severnej Etiópie. Neviem, koľko je hodín, ako sa volám, čo tu hľadám, kto som. Som resetnutý, z cesty nadobro vylúhovaný. Viem len jedno - keď som tu, mal som tu byť.
„Tak ma prijmi, krajina hostiteľská, prišiel som ťa spoznať, pokloniť sa ti, dotknúť sa tvojich krás a pokladov. Taktiež vy ma prijmite, ľudkovia s tmavou kožou a so svietiacimi veľkými očnými bielkami. Ja viem, že vám pripadám iný, smiešny, divný, zaujímavý. Aj vy mne, tomu verte. Tak už toľko po mne nepozerajte a nepribližujte sa ku mne. Nie, nebojím sa vás. Ste ľudské bytosti tak ako aj ja. Sme bratia a sestry, ste moje druhé i miliónte ja. Som Paľko zo Slovenska, malej, ale o to krajšej hornatej krajinky bahniacej si v srdci Európy. Nie, nie v tej bohatej západnej Európe... Ale ako tak pozerám okolo seba, tak áno. Áno, veľmi bohatej. Alebo ma volajte Paľko Sraľko von Etiópko. Na mene, titule, oblečení či majetku vonkoncom nezáleží. Len teraz sa potrebujem nadýchnuť, napiť sa, zložiť si niekde mojich pár sliviek, zavrieť oči, natiahnuť chrbtový koráb na posteľ... aspoň na hodinku-dve. Ďakujem vám, čierni ľudia," pomodlil som sa v stoji priamo na ulici a z vesmíru sa mi vrátila odpoveď, ktorá ma ubezpečila, že celý výlet dopadne dobre.
Jedna z množstva ulíc mesta Mekele. Ako vidíte, nič pre moderné autá...
Domáce zvieratá sú všade...
Buďte šťastní, Hirax
Aktivity Hirax:
1. 9. 2011 o 15:58, štvrtok, Banská Bystrica, Hlavné námestie: stretnutie 5 až 7 kúskov poetov. Zatiaľ potvrdili účasť Mirko Kapusta, Ľubica Lju Mesárošová (zbierka Se/zóna pokušenia) a Paľko "Hirax" Baričakovie.
4. 10. 2011 o 16:30, utorok, Banská Bystrica, Radvaň, Tadvanská 27, cestovateľské utorky organizované Stredoslovenským múzeom, prírodovedné oddelenie: Hiraxovo premietanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy Etiópia - Vysoká škola neočakávania.
9. 11. 2011 o 17:07, streda, Martin, kaviareň Kamala: Krst troch Hiraxových kníh - Hiraxovo rozprávanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy Etiópia - Vysoká škola neočakávania plus čítanie z jeho tretej básnickej zbierky V tichu a románu Príbeh muža.
Chystané knihy od Hiraxa:
9. 9. 2011 - Cestopis z Etiópie: Etiópia - Vysoká škola neočakávania
10. 10. 2011 - Hiraxova tretia básnická zbierka: V tichu
11. 11. 2011 - šiesty Hiraxov román: Príbeh muža
