reklama

Panama / Costa Rica - „Konečne v raji“ (4. časť)

Viete ako je v raji? Pekne. Ráno vstanete, idete sa vykúpať do oceána a hráte sa s vlnami. Alebo sa necháte tou mohutnou masou spojených kvapiek masírovať. A je to jedno, do akej polohy si nastavíte prepínač. Potom z tej božskej m

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)
Obrázok blogu

X+

Piatok 30.11.2007

Je to neuveriteľný pocit si ráno koncom novembra zaplávať v teplom Tichom oceáne. Je prekrásne zjesť na raňajky langoš s rybou, zapiť to čajom z citrónovej trávy a len tak sa nechať unášať atmosférou Emberskej dediny Playa de Muerto.

Indiáni nám vraveli, že najviac turistov chodí v období január – február. Zhruba tridsať ľudí na mesiac. Turistická špička tu predstavuje priemerne jedného človeka na deň! Masaker, čo? Občas príde aj veľká loď, ktorá naláka turistov v hlavnom meste na jednodňový výlet na toto božské pobrežie. Vyložia ich tu na štyri hodiny, počas ktorých sa poprechádzajú, zhliadnu indiánske tance, indiáni sa im pokúsia predať tovar vyrobený s ich neuveriteľnou prútikárskou zručnosťou, dajú im jedno jedlo a potom šup späť na palubu a hajde domov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Najšťastnenjší stroskotanec na svete - Hirax (Foto Maťo)

My tu žijeme s nimi už druhý deň a je to niečo úplne iné. Najviac nás pozorujú deti. Sú zvedavé tak ako všade inde na svete. Sedím si tu napríklad na vyrúbanom kmeni, píšem a oni mi zo dve-tri stoja za chrbtom a sledujú ma. Keď sa na ne otočím, chytia si rúčkami ústa a schovávajú s nimi úsmev. Potom sa vyškerím aj ja a už sa všetci smejeme na plné kolo. A potom píšem ďalej a oni opäť pozorujú moje tancujúce pero na papieri.

Vyrážame na trip do pralesa. Ako vodcov tentoraz dostávame päť malých dievčatiek. Dosť by som sa čudoval, keby s nami išli dospelí. Domáci povedali, že sa dá ísť aj na boso a tak si vyberám z batoha tenisky. Už ma nedostanú!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Veslár

Obrázok blogu

Maťo pýšiaci sa s "cudzím" úlovkom (Foto Thomas)

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Cesta sa občas stratila

Občas sa cesta stratí a my sa brodíme riekou. Je čistá a teplá. Stretávame mladý pár – chlapca s dievčaťom, ktorí lovia krevety. Ukazujú nám ich doterajší úlovok a my všetci priznávame, že väčšie sladkovodné krevety nikto z nás v živote nevidel. Tlmočíme im, že ich od nich kúpime a zjeme na večeru. Však čo iné by nás aj mohlo v tých našich konzumných gebuliach napadnúť – všetko kúpiť a zjesť, nie? Súhlasia. Postupne stretávame deduška, ktorý si strúha pádlo, či čuníkov, ktoré si dedina chová mimo okraj hlavného života – asi kvôli vôni. Vedľa prasiat pracuje deduško s bábuškou. Ten starček mi trošku pripomína toho pána zo seriálu „Tridsať prípadov pre Majora Zemana“ z kultovej časti „Studňa“. Tento človek má vraj osemdesiat deväť rokov a Honzo ho komentuje:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

– Koukněte, jaký ma hezký tělo.

Vlaďka, Honzova manželka, si ho divne premeriava. Myslím Honzu. Ja si kladiem otázku, či sa niekedy dožujem osemdesiatich deviatich rokov a ak áno, či budem vládať chodiť, ak áno, či dôjdem do lesa a zostane mi ešte síl na rúbanie, káľanie a nosenie ho na noši jeden kilometer do svojho bytu na sídlisku. No namiesto odpovede mi prichádza ďalšia otázka, či som duševne zdravý.

Obrázok blogu

Život v pohybe (Foto Thomas)

Obrázok blogu

Dožijeme sa?

Obrázok blogu

Had "Žltá brada". Jedine Páter Thomas bol taký blázon, že letel na ten kmeň a snažil sa toho jedovatého hada odfotiť. Ako vidíte, podarilo sa. (Foto Páter Thomas)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Natrafili sme na hada. Páter Thomas nás obratom informuje, že je to had prezývaný „žltá brada“ a že je to najjedovatejší plaz žijúci v strednej Amerike. Asi je to pravda, pretože všetkých päť dievčatiek sa zhŕklo najďalej od neho a boja sa. Oni ho aj prvé zbadali a ukázali nám ho. My Európania kráčame džungľou síce s otvoreným očami, ale oproti nim ich máme aj tak zavreté. Indiáni sú súčasťou pralesa. Vyrastajú v ňom, vnímajú ho a upozorňujú nás na všetky lukratívne zvieratá, či iné pikošky prírody. A ešte sa vrátim k tým deťom. Tie indiánske deti nemajú hračky a tak sú nútené vyrábať si ich sami. Je krásne ich pozorovať, ako si začnú vyhadzovať vodu z rieky do vzduchu a následne tie rozlietané padajúce kvapky chytať do úst, či bežať na hocijaký výstupok na skale a hneď z neho skočiť do vody, pričom nebezpečnú hranu kameňa líznu tak na desať centimetrov, ale neublížia si. Ani raz som nevidel, že by sa tu nejakému dieťaťu niečo stalo, či spravilo nejakú zlobu, či neprávosť nejakému inému. Oni to proste nevedia urobiť, lebo to v nich nie je. Lebo im to zlo nemá kto ukázať. Áno, áno, ja viem, už som to písal, ale beriem to ako povinný diktát pre rodičov.

Obrázok blogu

Stačí tak málo... iba sa usmiať. (Foto Alenka)

((Slovak))

Všimnite si radosť indiánskych dievčatiek pri šantení v rieke v kontraste s unudeným a zívajúcim Slovákom. Ach, Maťo, Maťo...

Vraciame sa. Sme celkom unavení, ale aj napriek tomu sledujeme prácu mravcov, ako orezávajú listy palmy a nesú si ich do svojho domovniska (júúú, aký krásny slovný miš-maš som vymyslel, som pyšný!). Páter Thomas dodáva, že jeden druh mravcov si dokáže vypestovať pre seba až dvesto druhov húb. Sú to proste gurmáni. Ďalej pridáva príhodu, ako indiáni prišli na tú neuveriteľnú presnú zmes tridsiatich rastlín a iných ingrediencii, ktoré treba v presnom pomere nazbierať, vysušiť, upraviť a namiešať zo všetkých tých tisícov drevín a kvetoch rastúcich v pralese a vyrobiť z nej tak jed Kurare. Vedci vypočítali, že systémom pokusov a omylov by to trvalo milióny rokov. Keď sa na to pýtali dotyčných domorodcov, odvetili im jednoducho: – Šaman vie komunikovať s duchmi rastlín. Proste sa ich spýtal a oni mu to nadiktovali (v preklade – zjedol nejaký halucinogén a pokecal si s nimi). Takisto ako lieky na choroby, ktoré vzniknú v ich oblasti. Samozrejme, že keď medzi indiánov donesiete šarlach, liek naň asi ťažko nájdu. Ale na tie ich choroby odpoveď nájsť vždy vedia. Je to ako keď do Čiech nasadili americké raky a tie nemajúc prirodzeného nepriateľa sa začali množiť radosť-neradosť.

Na ceste späť (ideme úplne inou cestou, však čo iné by sme od tých adolescentných vodcov mohli aj čakať, všakže?) ešte jeme kakaovníky – rozlúpnete si plod a cumlete sladkastú mazľavú hmotu obaľujúcu jadrá. Samotná jadrá sa nejedia, ale ďalej spracúvajú na kakavko (ham, ham, mňam, mňam). A ako na to prišli? Už ste zabudli na šamana? Jednoducho – vyhulí sa a ide sa porozprávať s rastlinami do lesa.

Obedujeme kokosovú ryžu. Klasický štandard – opäť delikatesa. Na večeru budú riečne krevety (žiaľ, všetko je na predaj). Pripadám si ako v nejakej nóbl reštaurácii. V hocijakom svetovom hlavnom meste by som sa za takúto kuchyňu nedoplatil. A k tomu si môžete vybehnúť pár metrov ďalej po kokosový orech, či odtrhnúť priamo zo stromu pomaranč (evokujú mi tie kubánske – sú moc sladké a šťavnaté)..

Obrázok blogu

Vyparádená kapela (Foto Jirka)

Obrázok blogu

... a niečo pre ženské oko (Foto Thomas)

Obrázok blogu

Prišla sa pozrieť celá dedina

Obrázok blogu

Tanec duchov (Foto Thomas)

Obrázok blogu

Môžem prosiť? (Foto Thomas)

Obrázok blogu

Zľava: dcéra, syn, mama (všimnite si podobnosť dcéry a matky)

Poobede nám indiáni predvádzajú svoje „tanečky“. Oproti dedinke Boca de Pavarando tu vystupuje aj miestna päťčlenná kapela. Nie je to len o rytmike, ako to u indiánov býva zvykom, ale objavuje sa tu aj melódia. Určuje ju hráč na novodurovú trúbku. Točím si to na foťák a ľutujem, že mi na videách nejde zvuk. Potom sa celá kulisa mení na trhovisko – celá dedina doniesla svoje výrobky, ktoré sa nám snažia predať. Oproti už spomínanej dedinke Boca de Pavarando je to slabšie, ale aj tak sa jedná o unikátne veci.

Obrázok blogu

Vravím vám - sú schopní upliesť aj traktor

Nasleduje krevetová večera (u mňa vyhráva mäsko v najväčšom klepietku) a potom drmolenie pri panamskej pivovej desinke (vyhráva pivo značky Atlas). Nasleduje zaslúžený spánok v takte cikád a brechaní psov (asi vycítili nejakého hada a tak ho brechotom vyháňajú). Majú tých psov práve na to. K večeru sa totiž v nízkej tráve presúvajú do dediny hady. S tým sa mi spája jedna príhoda. Keď sme popíjali v jednej „stodole“ (preklad: dedinskej krčme), domáci nás upozorňovali, nech chodíme močiť doprava od krčmy. Ale my hlúpi nie – tam bola predsa zem presiaknutá výkalmi a tak všetci hajde doľava. Ale potom sa nám indiáni so smiechom vysmievali, že tam sú hady. A tak sme chodili s úsmevom na tvári skutočne cikať doprava a pokorne sme prijímali pod našimi chodidlami mľaskajúcu divne zaváňajúcu zem. Dobrú noc...

Obrázok blogu

Keď maľuje príroda (a fotí Páter Thomas)

Sobota 1.12.2007

Viete ako je v raji? Pekne. Ráno vstanete, idete sa vykúpať do oceána a hráte sa s vlnami. Alebo sa necháte tou mohutnou masou spojených kvapiek masírovať. A je to jedno, do akej polohy si nastavíte prepínač. Potom z tej božskej masážnej vane vyjdete, kráčate palmovou plážou, slniečko vás vysušuje a smeje sa na vás, aký ste smiešni. Na raňajky zjete papáju, indiánske langoše s volským okom, prípadne do toho zamiešate aj pomaranč. Je to na vás. Zaplatíte smiešnych tridsaťpäť amerických dolárov za tri pobytové dni a neviete, komu tu vlastne šibe. Tridsaťpäť dolárov za spanie, jedlo, detských sprievodcov, radosť, slobodu, raj a kruto nastavené zrkadlo našej dobe. Sľúbil som si, že tu nebudem miešať kokosy (= indiáni, príroda, slnko, oceán) so skrutkami (= bieli ľudia, európa, peniaze), tak mi túto vetu odpustite, musel som.

Lúčime sa. Ďakujeme majórovi dómu a našim kuchárkam za starostlivosť. Zdravíme deti, sadáme do člna a potom sa zhruba tri hodiny predierame vlnami oceána späť do mestečka La Palma. Plavba je pokojná, nemá vôbec nič spoločné s tým „stroskotaním“, keď sme pred pár dňami pristáli na brehu Playa de Muerto. Vyžhavený kotúčik nám spaľuje loď, lebky, hladinu a jej vlnky. Krása.

O štvrtej sme na našej starej známej terase. Je opäť sobota a my sa už „ironicky“ tešíme na noc a na dídžejov hrajúcich až do šiestej rána z obidvoch tanečných barov, v priesečníku ktorých sa nachádza náš hotel.

Obrázok blogu

Terasa, chýbaš mi. Vieš to?

A tak jedinou obranou je útlm tela. Ideme si kúpiť fľaškové dobre vychladené pivo Atlas do miestnej černošskej krčmy. Poviem vám, už som sa v živote nachodil po všelijakých pajzloch, ale v tejto putike som začínal byť naozaj v strehu. Muzika tam revala ako zomierajúci byvol a podľa pohľadov domácich som usúdil, že biela tvár sa tam jakživ nevyskytla ani omylom – teda okrem nás troch vyslancov „smädných“. Obrovskí černosi hrajúci biliard, či mŕtvo sediaci domáci na barových stoličkách a v tmavých kútoch krčmy si nás síce „akože“ nevšímajú, ale je to ako keď vojdete do oravskej krčmy – podivné pohľady cítite nielen na chrbte, ale aj v miešku. Z lepkavej dlažby smrdí rozkladajúce sa pivo a podrážky tenisiek nie a nie sa od nej odlepiť. „Ak odtiaľto niekedy odídem, tak určite len s vytrhnutou dlaždicou prilepenou o tenisku, alebo bosý,“ to mi ide v hlave. Barmanka nám síce žiadané pivo postavila na pult, ale sumu zrátať nevedela. V duchu mi ten môj „čierny“ šepká, že naschvál zdržuje, kým prídu už zbuntošení bitkári. Šéfka sa začína radiť s okolostojacimi štangastmi, nech jej poradia nejaké číslo. „Do pekla, čo tu celý deň predáva sušienky, keď nevie cenu piva?“ rozprávam sa naďalej sám so sebou, lebo cez hlučnú muziku to s mojimi kamarátmi proste nejde. Cítime v tom nejaký zlý úmysel. Situácia sa zhoršuje. Za chvíľku k nám totiž pricválal nejaký opitý starší černoch, melie niečo uslintane po španielsky a ukazuje prstom propagačne do rohu. Centrujeme pohľad na inkriminované miesto, kde sa na nás „lákavo“ škeria tri škaredé ženy neurčitého veku a pohlavia.

– Sú na predaj, – prekladá mi Maťo kričiac na mňa.

– Preklínam svoje pohlavie, – odpovedám mu po slovensky a umelo sa usmievam na zomierajúceho pasáka, že „už som po prechode a určite nebudem mať záujem – len nech ma za to prosím pekne v tejto špinavej kutici NEZABIJE!!!“

Sme síce bez sexu už viac ako týždeň, no toto by nezlomilo ani liter Bacardi rumu na hlavu. Platíme navrhnutú sumu (za pivo), cúvame z baru ako pištoľníci a vraciame sa na našu „súkromnú“ hotelovú terasu. Prešlo to hladko-obratko, žijeme!

Na večeru sa vyberieme ku tetuške „ktorá nerozpráva“, ale iba varí a nosí na stôl. Pýtame sa jej, čo má v ponuke, ale ona nič. Iba stále niečo kechlí varechou v tej svojej čarovnej panvici. Nejaký domáci od vedľajšieho stola nám za ňu slovne demonštruje, že je len korytnačka. Všetci sympatizanti boja proti loveniu týchto pancierovníkov odmietajú, len ja s Maťom hovoríme „áno“. Ešte pred tým, kým som prvý krát zahryzol do tohto originálne chutiaceho mäsa štruktúrou pripomínajúceho hovädzinu, vysvetlil som „odporcom“, že to je prvý a posledný krát, čo som skúsil toto zvieratko. Že radšej zjem korytnačku ulovenú domorodcami prirodzene niekde tu za rohom ich vlastnými rukami, kde to berú ako normálnu a bežnú vec, ako korytnačku z mäsokombinátu. S úsmevom nás nechávajú jesť, vraj je to len a len na naše svedomie. Nechal som to na môj žalúdok. Záver patrí posedeniu pri dvoch pivkách, na ktorom sa modlíme o tvrdý antihlukový makový spánok. Sme vyčerpaní, tak dúfame, že nočný hlučný nálet dídžejov prespíme.

Obrázok blogu

Korytnák

Klameme sa – už o tretej sme všetci hore a odškrtávame si playlist, ktorý sa skladá z jednej a tej istej domácej piesne, ale v rôznych modifikáciách. Všetky tie ich pesničky sa totiž podobajú ako vajce vajcu. Sú len o harmonike, speve a bubienkoch. Nič však ale nemení na tom, že máme tep osemsto na päťsto.

Nedeľa 2.12.2007

Vstávame, balíme, plavíme sa necelú polhoďku do Quimby, sadáme do taxi pick-upu, presadáme do sedemhodinového busu mieriaceho do Panama City, absolvujeme nespočetné pasové prehliadky (že som si ja debil nenapakoval batoh tými drogami z Kolumbie – batožina je totiž priviazaná na streche autobusu a nikto z kompetentných po zuby ozbrojených mužov nejaví záujem skontrolovať ich obsah), trmácame sa cestami – necestami, lietame do vzduchu ako keby sme sedeli vo vlaku, ktorý nabehne na úsek trate bez koľajníc a dupe si to rovno po podvaloch, vyjedáme počas prestávok v prícestných vyžierákoch, kupujeme banány a suveníry od indiánov z kmeňa Kuna (tí sú oproti Emberá indiánom omnoho dravší na peniaze, vedia ako na bielych gringov). Na jednej zastávke pristupujem k obchodíku s občerstvením a pozerám, ako predavačka kojí svoju čerstvo narodenú ratolesť (videl som to počas toho viac ako týždňa veľakrát, v Latinskej Amerike je to úplne prirodzená vec – nedobehnutá, nepotknutá a neprikrytá tlakom cudnosti, tak ako u nás). Keď ma zbadala, šup ho prsník pod tričko (na ktorom sa obratom zjavila škvrna od mlieka), malé odstavila (to začalo revať), ona sa postavila k pultu a ako keby sa nič nedialo mi predala čo som chcel. A potom prsník von z vreca a pokračovalo sa v kŕmení.

Obrázok blogu

Preprava banánov v Quimbe

Obrázok blogu

Kontrola malárie pri návrate z džungle Darién

Obrázok blogu

Decuľo, ktoré som okradol o mlieko

V buse opäť na plné gule reve nejaký „inteligentný“ film plný rachotenia guľometov a keď konečne americký hlavný hrdina vychádza na konci filmu z plameňov po mega obrovskom výbuchu živý a zdravý, zjavujú sa vyslobodzujúce titulky. Ale radosť netrvala dlho. Obsluha „rachoty“ tam pohotovo nasúkala DVD-čko s klipmi nejakej miestnej popstar a tak sa nám opäť dostáva klipovej várky harmoniky a iných národných nástrojov, prsnatej temperamentnej speváčky a španielčiny pri ich obvyklom volume (maximum totálne doprava). Kým sme prišli do hlavného mesta to DVD-čko sme vzhliadli celkovo štyri krát. Prežil som len vďaka neustále si v duchu opakujúcej myšlienke, že kto na sebe nepracuje, začnú na ňom pracovať iní.

A sme opäť v hoteli, z ktorého sme pred jedenástimi dňami štartovali. Hádžeme do seba večeru a vyberáme sa s Jirkom do hlavného mesta Panamy – Panama City. Je už po šiestej hodine, takže tma padla na mesto a my cielime do starej štvrte. Na Down Town plné mrakodrapov nie sme zvedaví.

Obrázok blogu

"Down Town"

Napíšem iba pár riadkov, ostatné čítajte z fotiek. Mesto má okolo tristo tisíc obyvateľov, je lacné (ako celá stredná Amerika) a má tieto špecifiká: špinavé, rozbité, po zotmení nebezpečné (neodporúčam sa ukazovať v tmavých uliciach s fotoaparátom či kamerou v ruke – to mi hneď oznámila nejaká milá pani, keď som v jednej ruke držal zmrzlinu a druhou spokojne fotil). Pocit bezpečia ale nahrádzajú všadeprítomní policajti, ktorí skutočne v hojnom počte sondujú mesto vrátane jeho temných uličiek. Vraciame sa hlavnou triedou, kde je ešte pár obchodíkov „Open“ a tak chodíme a porovnávame ceny Czech – Slovak – Panama. Víťazí Amerika. Sadáme do taxíka a za pätnásť minút spím ako dudok.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Všetky tri zábery zo starého mesta

Pondelok 3.12.2007

Zostávam iba ja a Jirko. Ostatok našej doterajšej partie už o tretej ráno vyrazil na potápanie do Malpela. My vstávame okolo siedmej, kupujeme si v blízkej štvrti raňajky, balíme a vyrážame s plnými batohmi taxíkom k Panamskému prieplavu. Taxíky sú tu omnoho lacnejšie ako na Slovensku. Vlastne prečo to tu píšem, všetko je tu lacnejšie okrem pitnej vody.

Otvárajú až o ôsmej a tak dvadsať minút pozorujem spoza ostnatého drôtu najväčšiu loď, akú som kedy v živote videl. Je na nej naložených asi päťsto kamiónových kontajnerov. Konečne otvárajú a my letíme na najvyššiu terasu, kde je rozhľadňa. Ponúka sa mi na tú loď grandiózny pohľad zvrchu. Ťahá ju šesť lokomotív a ja si ako „strojár“ utieram slinku.

Obrázok blogu

Taká menšia lodička...

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Na fotke vyzerá ako angličák, ale v skutočnosti to bola normálna veľká lokomotíva

Obrázok blogu

Zo smeru Pacifiku... (Foto Jirka)

Obrázok blogu

Jupííí do Európy...

Panamský prieplav spája Atlantický oceán (Karibik) s Tichým oceánom (Pacifik). Keby nebolo tohto dômyselného technického výmyslu, museli by všetky lode plaviace sa z Ameriky do Európy oboplávať celú Južnú Ameriku. Za plavbu cez túto panamskú úžinu, ktorú spojazdnili Američania v roku 1914 (po nezdarenom pokuse Francúzov, ktorí im nakoniec rozkopaný a nedokončený nápad predali za 40 miliónov US dolárov), zaplatí priemerne naložená loď okolo dvestotisíc US dolárov. Zdá sa vám to veľa? Keby išla okolo Južnej Ameriky, náklady na oboplávanie by činili okolo 1,5 milióna dolárov, takže matematika je jednoduchá. A tie údaje som si nevymyslel, hlásili ich v miestnom rozhlase – neklamem, skutočne to hovorili, a my sme zatiaľ v nemom úžase pozorovali, ako sa jedny vráta zatvorili, napúšťajúca voda zdvihla loď, druhé vráta sa otvorili a lokomotívy opäť potiahli loď naloženú päťsto kamiónmi. A prečo tie lode musia stúpať vyššie a potom opäť nižšie? Lebo hladina jazera, ktoré bolo celej veci najbližšie po ruke, má hladinu cez tridsať metrov vyššie ako je hladina obidvoch oceánov. Takže tým plavidlám nezostáva nič inšie, ako rešpektovať výšku hladiny tejto sladkovodnej nádrže, ku ktorej sa museli stavitelia prieplavu dohrabať a dorúbať. Zomrelo tam kopec ľudí. Hlavne kvôli malárii a trópom. A najviac pri prvej etape, ktorú si odtrpeli nakoniec neúspešní Francúzi. Ale aj tak sa to nechytá na Stalina, ktorý jedným podpisom schválil prekopanie ešte dlhšieho prieplavu niekde u nich v Rusku. Po rokoch driny tam zahučalo okolo milióna ľudských duší. Keď ho dokončili, musela tadiaľ prejsť jedna loď, aby zistili, že niekde sa stala chyba. A tak sa ruský rekordný prieplav už nikdy komerčne nepoužil. Naopak, primát najdominantnejšieho svetového prieplavu má Panama, a tak najväčšie svetové nákladné lode (okrem tankerov, tie si tú Ameriku skutočne obchádzajú) sa stavajú rozmerovo tak, aby dokázali prejsť cez túto technickú úžinu. Panamská spoločnosť má od roku 2000, kedy jej Amíci konečne prieplav odovzdali, dosť veľké zisky, tak pár úvah: 1. Prečo je Panama takým chudobných štátom, keď prieplav je priam zlatou baňou? 2, Kde sa tie miliardy strácajú? 3. O čo stúpne chudoba v Paname, keď sa kvôli čoraz väčšiemu otepľovaniu roztopí ľadovec medzi strednou Amerikou a severným pólom a vznikne tak na severe prirodzená prieplavná cesta? 4. Nie je nepriamym dôkazom ťažkého „ryžovania“ aj to, že Panamská spoločnosť začala investovať do výstavby nového prieplavu, ktorý bude na inom princípe a má zvýšiť rýchlosť a priechodnosť prieplavu? 5. Skutočne Amerike išlo po celé minulé storočie o demokraciu v tomto štáte len a len pre dobro a lepší život domáceho obyvateľstva, alebo chcelo mať hlavne kľud, pokoj a svoj vlastný dohľad (preto tie bábkové vlády papkajúce Amerike z ruky) nad týmto štátom, aby sa prísun dolárov za mýtne nezastavil?

((Lokomotiva))

Koniec politiky! Sadáme do taxíka a smerujeme na hlavnú autobusovú stanicu, kupujeme si lístky do Davidu (druhé najväčšie panamské mesto vzdialené asi päťsto kilometrov smerom na sever), dávame si na stanici v miestnom holičstve vyholiť hlavy na koleno (máme hoďku čas a rozmýšľame logicky – to aby sme sa domov nevrátili na hlavách opálení ako korytnačky, sme totiž s Jirkom od prírody plešatý a keďže doma obidvaja nosíme účes „ala mafiáni“, vyzeralo by to asi dosť smiešne, keby sme mali temeno žiarivo červené a boky hláv biele ako riť), jeme ryžu so zeleninou, sadáme do expresu (konečne bus bez roztrhaných sedačiek a špiny, s klímou a nevrešťajúcou muzikou) a vyrážame na sedem hodinovú cestu. Po desiatich minútach začína svoje predstavenie predavač šperkov. Nestačím sa čudovať. Keď skončí reč, obchádza bus a ukazuje veci na predaj. Černoch sediaci na pravo odo mňa si kupuje retiazku s červeným okom. Nechcel by som ju ani zadarmo, vyzerá strašne a neverím, že je to „Au“. Skôr čakám, že tá mačacina začne za chvíľku vydávať nejaké zvuky. Konkrétne mám na mysli: „mňau, mňau“. Začínam si čítať, ale za ďalších desať minút obchádza cestičku v autobuse predavač sladkostí, sušienok a pitia. Koľko bude ešte takýchto predajcov? Čo som na jarmoku? Našťastie tento pán bol posledný biznisman a tak ďalej fičíme po transamerickej magistrále ako čarodejnice na metle.

Obrázok blogu

Jirko pod nožom na hlavnej autobusovej stanici v Panama City

Obrázok blogu

Prestup vo večernom Davide

O siedmej hodine večer presadáme v Davide do miestneho autobusu smerujúceho do mestečka Boquete, do ktorého prichádzame okolo deviatej. V premiestňovadle sa zoznamujeme s tromi Američanmi. Zajtra chcú vyliezť na 3400 metrovú sopku Barú. Aj my.

A potom sa chcú premiestniť do Bocas del Toro. Aj my, ale ešte jeden deň po spomínanom výstupe na vulkán chceme ísť raftovať na rieku Rio Changuinola v oblasti Chiriqui. Amíci chcú prejsť za tri týždne celú strednú Ameriku, teda Panamu, Kostariku, Nikaraguu, Honduras, El Salvador, Guatemalu a Mexiko. Proste traja zo štátu snov – rýchlo, hravo a s úsmevom. A potom si sadnú doma na verandu a zistia, že bežali tak rýchlo, že nestačili mať ani otvorené oči a nič nevideli.

Boquete – hľadáme nejaký hotelík či iné ubytovanie. V jednom dome sa nevieme dobúchať, druhý je plný, tretí je extrémne drahý a do štvrtého nás nakoniec zláka priamo z ulice miestny obyvateľ. Moc mu nedôverujeme, ale nasledujeme ho a za desať minút máme izbu s kúpeľňou za desať dolárov na noc a osobu. Na to, že sa nachádzame v oblasti, kde chodí dovolenkovať veľa bohatších Panamčanov, je to viac než dobré. Vďaka tomu, že Boquete sa nachádza v dva a pol tisícovej výške nad morom, vládne tu príjemný chládok, a preto si tu veľa boháčov stavia svoje súkromné rezidencie. Sú to Tatry Panamy.

Večeriame v miestnej krčme Central Park a čudujeme sa, že nemajú pivo. Žiadne, ani plechovkové. Nič to, snáď tu začnú pestovať niekedy aj chmeľ, keď im to tu s tou kávou tak ide. A ja idem spať, majte sa ako chcete...

PS: Zvyk je železná košeľa – záver patrí fotkám...

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Celú sériu záverečných fotiek nacvakal Páter Thomas

Autori záberov:

Páter Thomas = Tomáš Kotouč, www.tethys.cz

Maťo = Martin Tomčík, www.tomcik.sk

Alenka = Alena Talafúsová

Jirko = Jiří Pikeš

a kde nebol uvedený autor, tak moje veličenstvo Hirax :-)

Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.

Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).

Pavel Baričák

Pavel Baričák

Bloger 
  • Počet článkov:  631
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík:  Vždy pripravený!Šlabikár šťastia 3.Šlabikár šťastia 1.Šlabikár šťastia 2.Vzťahy (Úvahy)Tak plače a smeje sa životZachráňte malého Paľka!Po stopách komediantaSárka Ráchel BaričákováSex (Úvahy)NEVERŠOVAČKY (Básne)PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne)SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (RománKÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (RománRAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/RomČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS)EGYPT (Cestopis)Ekvádor (Cestopis)ETIÓPIA (Cestopis)FRANCÚZSKO (Cestopis)INDIA (Cestopis)JORDÁNSKO (CESTOPIS)KOSTARIKA (Cestopis)Mexiko (Cestopis)Nový Zéland (Cestopis)PANAMA (Cestopis)POĽSKO (Cestopis)SLOVENSKO (Cestopis)THAJSKO (Cestopis)USA (Cestopis)VIETNAM (CESTOPIS)

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu