X+
Utorok 27.11.2007
– Som dolámaný, ako pravítko, – sťažujem sa ráno Maťovi, lebo karimatka ma zasa neochránila pred tvrdosťou dlážky.
– Neboj sa, po piatich dňoch si zvykneš, – utešuje ma Maťo.
– To už budeme späť opäť v civilizovanom svete, takže ďakujem. Ty radšej menej chráp, – smejem sa na ňom.
– Aj na druhej strane niekto pílil, – bráni sa ako druháčik po návrate zo školy, ktorý doniesol trojku z písomky a argumentuje množstvom štvoriek a pätiek, ktoré padli v triede.
– Myslel som, že ťa v noci ovalím, – odpovedám a dodávam popis útočnej zbrane: – Topánkou.
Prší, a tak vegetíme. Jeme langoše s opekaným lunchmeatom. Tak všetko som čakal, aj že ma do Kolumbie unesú banditi, ale toto nie. Páter Thomas pridáva historku, ako vraj raz nejakým indiánom – všetci z posádky prechodili celý svet, stále sypú z rukáva nejaké krajiny, kmene, zvieratá, rastliny, historky, ktoré si nestačím nahrávať do hlavy. Pripadám si, ako by som prežil celý život v jednej malej klietke a nevystrčil z nej ani len tykadielko. Ale to len tak na okraj, pokračujem – ako vraj nejakým indiánom uvarili na oplátku špagety s mäsovou konzervou a kečupom. Dali si vraj zo zvedavosti za jednu lyžicu a odvetili, že takú gebuzinu jesť nebudú. Odložili taniere a sediac v tureckom sede ďalej stoicky pozerali do prírody. Vôbec ich netankovalo, že tým gestom môžu niekoho uraziť.
Keď začalo pršať, stálo to za to. (Foto Alenka)
Trošku si zchrupnem... (Foto Jirka)
Prechádzame sa po dedine a potom sa v našej hosťovskej izbe (plošine bez stien na koloch, ale aspoň so strechou, hehe) hráme s deťmi. Jedného indiánika učím hru „kameň, papier, nožnice“ a keď dostávam na frak 3:1, odmietam pokračovať. Celý ten mnohopočetný drobizg detí, sledujúci náš zápas, sa mi smeje. Hrám smutne urazeného, ale v duchu sa smejem s nimi. Dostal som ich tam, kam som chcel. Do oblakov smiechu, kde je človek nezraniteľný. Smiech je totiž vyšší stav múdrosti. Pamätajte si to a odteraz sa rehocte na všetkom, čo bude za to stáť ako aj nestáť. A hlavne na sebe. Dokážete si tak, že nie ste ešte namyslený čavo klamúci sa, že je niečo viacej ako ostatok z jeho okolia. Lekcia prvá: Postavte sa pred zrkadlo a vyslovte nahlas túto mantru: „Som čarokrásny idiot!“ (pre ženský rod platí variant: „Som čarokrásna krava!“). Ak sa dostaví minimálne úsmev, ste ešte zdravý. Ale späť do lesa, za psychoporadňu si dávam platiť, volajte mi vo večerných hodinách :-).
Oddychujúci rezbár. (Foto Alenka)
Tak nakoniec to bude korytnačka... (Foto Alenka)
... a mladému to takisto nedá pokoja. (Foto Alenka)
Konečne niečo praktické, bude z toho veslo!
Posádke chýba rum a zrazu im je aj moja slivovica dobrá. Spočiatku ňou opovrhovali a skladali básne s témou „Bacardi rum“. To ma potajomky tešilo, pretože som kalkuloval, že mi viacej zostane na rána a aplikovanie starej zabehnutej múdrosti o „vypaľovaní červa“.
Dávame sa maľovať indiánom a opäť kupujeme nejaké ich „handmade“ šperky a výrobky. Zatiaľ nadobro dopršalo a tak sa vydávame späť do Puerto Indio, kde sme si nechali nejaké veci a máme tam nasledujúcu noc aj späť.
Tento domček bol hneď vedľa nášho "hotela". Tá žena celý deň bdelo pozorovala život v dedinke, takmer sa z neho nehla...
Cesta je opätovne „božská“. Našťastie je pod mrakom, lebo my Čechoslováci sme drbnutí – ako náhle vyšlo včera slnko, všetci sme sa na loďkách okamžite vyzliekli a slnili. A večer skuvíňali. A môj Panthenol sa opäť vypínal namyslene do výšok, aký je dôležitý a žiadaný.
Pred očami sa nám opäť púšťa kinofilm s nádhernou cievkou. Niečo úžasné, toto môžem piť až do dna. Nikdy by som neveril, že veľa z tých krížovkárskych výrazov ako ara, iris, sua, sup atď., ktoré som vypisoval v detských časoch pod lavicou do Kamaráta, niekedy uvidím aj na živo. Chce sa mi plakať od šťastia, slzy od naplnenia mi stekajú po duši, plachtím...
Rieka Sambú a jej deti.
Zastavujeme sa pri jednom sólo Emberá domčeku. Všade je bahno a pod nohami sa nám pletú sliepky, kurence, dokonca aj prasiatka. Z domčeku sa na nás usmieva farebne a slušne oblečený pán s okuliarmi. Scéna ako vystrihnutá z nejakého nezávislého juhoslovanského filmu. Smejem sa a fotím. Čuníkov a tetušku, ktorá drtí obilie v obrovskom mažiari.
Prichádzame späť do Puerto Indio. Cesta trvala o poznanie kratšie, pretože sme išli dole prúdom. Chvíľku sa prechádzame po dedinke (aj keď na ich pomery je to väčšie mestečko). Indiánska časť je od černošskej oddelená riekou a jediným spojítkom je most. Obidve komunity si tu nažívajú v priateľskej atmosfére. Žiadna zloba, rasizmus, či nenávisť. My spíme v indiánskej časti, ale teraz sa motkáme po zabudnutých černošských častiach. Najlepšie je príjemne zablúdiť, vtedy uvidíte to, čo vaše oči vidieť mali.
"Trilógia so psom" 1,Havo, žiješ? 2, Pokus o symetriu 3, Útek
Dedina je po padajúcich dažďoch celá zabahnená. Šľapka na nohe mi uviazla v kaluži čierneho bahna. Stojím skoro po kolená ponorený v špinavej mláke a ani netuším, v čom som to vlastne uviazol. „Pozitívna“ časť hemisféry si už predstavuje, ako mi nohu ohrýzajú nenásytné červy. Prichádza na rad „das panika“ a rýchly pokus o vyslobodenie je úspešný. Jedine napätie, ktoré vzniklo pri súboji bahna a zabratia môjho stehenného svalu, vytvorilo prúd striekajúceho bahna a tak sa môj chrbát mení na čiernu fŕkanú stenu. Ešte že som si pred hodinou obliekol moje posledné čisté tričko. Hneď mi je lepšie. Bahno smrdí ako keby v ňom žili vzorky všetkých baktérií sveta. Napriek tomu zostávam pokojný, až mi to je podozrivé. Možno je to aj tým, že naokolo mňa sú všetci prepotení, špinaví, bez základnej hygieny, kúpajúci sa v pološpinavých riekach. Ale základ je, že sme usmiati v duši a to vám poviem, v tej mojej to pohodou len tak žblnká.
Po ceste späť si fotím mangovník s koníkom, papagája, kvety, proste všetko, čo malo byť odfotené.
Na večeru máme vyprážané banány s nejakým geniálnym mäsom. Vynikajúce, ako vždy! Naši českí priatelia si nás dvoch Slovákov doberajú, že nejako často a veľa jeme. Vysvetľujem im, že som skutočne nečakal, že mi bude v nebi tak chutiť (skutočne jem omnoho viacej ako doma), ale Maťo s nabiehajúcou postavou na Fantociho môj výrok bez slov anuloval. No čo, keď musíš, tak musíš. Nezabijete sa predsa kvôli hladu. A tak po otázke o prídavok s Maťom súmerne dvíhame ruky ako dve cvičené akvabely...
No a potom sa väčšina púšťa do Bacardi rumu. Ja vytrvalo zostávam pri indiánskom domácom víne. Chutí mi. Oblizujem sa po ňom ako mačiatko po mliečku. Domáci ho nazývajú afrodiziakom, my sme ho prekrstili na Viagru. Je také dobré, že ho popri tom kubánskom rume (ako náhle sa Fidel Kastról dostal k moci, rodina Bacardi neváhala a prchla aj so svojim trstinovým receptom na výrobu tohto rumu na Jamajku) pijeme nakoniec všetci. Nosia nám ho v trojdecových fľaštičkách. Vôbec netušia, aký silný je vzťah Čechov a Slovákov k alkoholickým nápojom. Za chvíľku je na stole pätnásť prázdnych fľaštičiek a obsluha dostáva strach, že k behaniu k nášmu stolu dostane kŕčové žily. Pri stole s nami sedí aj naša hostiteľka u ktorej spíme Janélia, jej kamarátka Alýzia a náš zajtrajší lodivod Ariely. Keď sa téma začína zvrhávať k nočnej diskotéke prebiehajúcej v černošskej štvrti, odchádzame s Maťom radšej spať.
Ak ja sa som vietor, Maťo je víchor. Cestou do chyže mi rozpráva, ako v Peru odmietol opitý zaplatiť striptérke 20 dolárov, že to vraj dokáže aj on. A aj dokázal – vyšiel na pódium, vyzliekol sa a zatancoval holý pri tyči. Potom zišiel k striptérkam a pýtal si od nich dvadsať doláčov. Všetky do jednej sa smiali. Alebo na Kube dokončil módnu prehliadku. Keď sa objavil tackajúci sa na móle, okamžite sa prebrali všetci tí „zaspatí“ Nemci a Amíci. Na druhý deň ho zdravil celý ostrov. Ja som s ním tieto story neprežil, ale verím im, lebo som s Maťom v domovskom Martine čo-to pochodil. A tak ideme – my dvaja Slováci – vzorne buvať. Vysvetľujem českým priateľom, že to tak bude lepšie, lebo ináč sme na ten trojdňový trip na pobrežie Mŕtvych (Puerto de Muerto) schopní pozvať polovičku osady.
Streda 28.11.2007
Vstávame, a niektorí moji priatelia majú kocovinu. Ja sa usmievam ako slniečko na hnoji, hlava ma totiž nebolí. Kedy prišli, neviem, odpadol som do tmy spánku ako nevedomý.
Raňajkujeme langoš s rybou. Asi makrela. Je geniálna a tak s Maťom veľmi radi dojedáme po iných, ktorým dnes nejako nechutí. Hmhm, nič sa nevyhne princípu akcia-reakcia.
Všetko je úplne naopak. Maťo mi ešte v Martine radil, nech si zoberiem hlavne tričká s dlhým rukávom. Ale zatiaľ som nepoužil ani jedno, lebo je vlhko a prší málo. Dokonca ani stany sme ešte nevybrali. Vždy sa nám podarilo vybaviť spanie u indiánov v nejakom ich drevenom trstinovom prístrešku. Naopak – tričká s krátkymi rukávmi som si zobral iba dve a obidve sú špinavé ako keby som ich natiahol na nejaké prasiatka a poslal ich na celú noc sa potúlať zabahneným pralesom. A tak idem prať, ale maličká indiánka okupuje umývadlo. Robím obchod – jej pofotenie za päť minút uvoľnenia umývadla. Usmieva sa. Oni dobre vedia, čo je to digitálny foťák. Ako náhle ho zbadajú v rukách aktívneho gringa-fotografa, menia prirodzený výraz tváre na umelý-fotogenický a stávajú sa z nich zlaté modelky. A to my „turisti“ túžiaci po origináli s nálepkou „natural“, just nechceme. Keď pocvakáte, musíte im ukázať zábery, ale to sa potom musíte pripraviť na festival prirodzeného smiechu.
"Trilógia s kúpajúcou sa" 1, A ty si kto? 2, Pozri, aké mám pekné zúbky! 3, Aha, aj jazyk!
Nakladáme vodu, batohy a tri pozvané indiánky (to Češi, to Češi – Slováci spali!!!). Páter Thomas varuje, že rumu bude málo a tak ešte vybieha kúpiť dva litre ohnivého červeného moku z trsteníc. Čakáme na neho v naloženej lodi. Po brehu sa špacíruje černoška s origoš socíkovskými nátačkami na gebuli a tak si ju fotím. Za chvíľku ľutujem, že som nemal zapnutú radšej kameru. Ona si totiž s kľudom pilota kozmického korábu vošla do rieky a vysypala tam plný kôš odpadkov a hajde späť do dediny. U nás v TANAPe by ju horár rovno zastrelil, ale tu je to bežná vec. Všetko hádžu na zem, alebo sypú do rieky. Škoda, že si neuvedomujú, že to nie je ako pred pätnástimi rokmi, keď k nim ešte nedorazila civilizácia a hádzali na zem a do vody iba zvyšky kokosových orechov, šupiek od banánov a pozostatky mŕtvych zvierat, ktoré nedokázali spracovať, čiže všetko z prírody a rozložiteľné. Takže nám teraz okolo lode plávajú prázdne zvyšky pet fliaš z Coca-coly, konzerv a iných papierových a umelohmotných obalov. Takýto odpad pláva celým tokom rieky Samby. Na konároch môžete vidieť zachytené farebné igelity a celé okolie, ako aj samotné dedinky s chyžami, sú posiate týmito značkami „vyspelej“ civilizácie. Pichá ma z toho pri srdci. Kurňá, v nebi by predsa nemali byť odpadky, nie? A to sa sem drápy modernej doby zasekli skutočne máličko. Čo bude s našou zemeguľou za desať, či päťdesiat rokov?
Nátačky v pralese "leteli" ako odpad do rieky.
Opäť z lode sledujeme chod úžasnej krajiny. Zarážajú ma padnuté stromy, ktoré nezapríčinia žiadnu inváziu lykožrútov, či iných hladných nepriateľov drevín. V Tatrách z toho narobili kriky-bľaky a ja mám dojem, že sa tu jednalo zase iba o poriadne prachy, ktoré si niekto nadžgal na súkromné účty z lesov nás všetkých. Tu to padá, hnije, rastie, žije, kvitne, dýcha a prežíva všetko bez nejakého cudzopasníka s menom „človek“. Nepoznajú tu výrazy ako kalamita, vysádzanie mladých stromčekov, či starostlivosť o les– tu sa les čistí a opravuje sám a mňa z tej krásy bolia oči. Stále sa vo mne utvrdzuje názor, že človek by sa mal prestať hrať na Boha, pretože príroda stokrát lepšie vie, čo má robiť aj sama. A lepšie, rýchlejšie a účinnejšie ako hocijaký pandrlák sediaci na nejakom ministerstve, ktorý celý deň kreslí grafy, šermuje s číslami a kŕmi verejnosť cez médiá štatistikami. Robíme všetko umelo, sme prerozmýšľaní a prekomplikovaní, plávame proti prúdu a škodíme sami sebe. Keby sme nechali veci plynúť prirodzene, zostali by sme veľakrát milo prekvapení, že to funguje. A bez nás a našich zbytočných zásahov. Napadla ma teraz jedna pekná asociácia, prepáčte odbočím ale musím: Veľakrát by bolo lepšie menej obecných právd, citátov z Biblie a viery v čokoľvek a naopak – viacej obyčajnej slušnosti, tolerancie a aspoň náznak snahy o porozumenie...
Veličenstvo Hirax kontroluje svoje provincie :-) (Foto Thomas)
Občas sme niekoho aj stretli... (Foto Thomas)
"Nech sa páči, foťte si ma," kričala príroda. So všetkých záberov môže byť rovno pohľadnica, čo poviete?
Za hodinu sme von z koryta rieky Samby, ale ani si to poriadne neuvedomujem a už sa plavíme po Tichom oceáne. Smer je Národný park na Mŕtvom pobreží. Španieli to tu sekali hlava-nehlava. Krvou a mŕtvolami sa toto pobrežie nasalo počas predošlej histórie veru dosť. A takisto som zvedavý, či aj tam bude civilizačný bordel na brehu a v dedine.
Pelikán hnedý. (Foto Thomas)
Kondor sušiaci si svoje krídla. (Foto Thomas)
Vlny sú celkom slušné, ledva píšem tieto riadky. Roztrieštené kvapky mi rozpíjajú chrobáčiky, celkom sa na tom zabávam. Píše sa mi horšie ako v tom autobuse do Metetí, ktorý šoféroval Nicky Lauda. Ak tieto písmenka nebudete čítať, vedzte, že som to po sebe neprečítal a v loďke (tak pre dvanásť osôb) lietajúcej na vlnách Tichého oceána sa písať neoplatí.
Ide to tuhého. Všetci v lodi všetko odkladajú (iba ja jediný spurný somár som svoje písaníčko neodložil) a držia sa zubami-nechtami čoho môžu. Tichý oceán sa nám ukazuje ako zdravý jedinec pripravený k prežitiu. Hrá sa s našou bárkou ako pes s myšou. Našťastie sa plavíme blízko od brehu, Vikingovia by z nás mali radiosť. „Keď sa prevrhneme, snáď to doplávam,“ rozmýšľam si v duchu. Voda imituje fontány v Paríži, okuliare mám už iba ako ochranný štít pred slanou (ale našťastie teplou) morskou vodou. Občas mi prúd vody dovolí pozrieť sa mihnutím oka po mojom batohu ležiacom na špici lode. Bol by som nerád, aby sa za chvíľku vodné podoceánske osadenstvo kukalo na nejakú čudnú padajúcu mŕtvu rybu, ktorú ešte v živote nevidelo. Síce romantickú plavbu dvoch zamilovaných v kanáloch Benátok som nečakal, ale že nás bude hádzať ako s malým slonom na trampolíne a nebudem mať na sebe ani jediného suchého miestočka na tele, tak to som teda neočakával. Pichľavý dážď ruka v ruke s nepríjemným vetrom nás bičuje do tvári, neustále musíme ručne vyberať vodu z člna a vďaka mokrému oblečeniu sa ozýva zima. Konečne poriadna dovolenka!
((Cesta))
Arielov pomocník Bady sediaci veľa mňa, sa na mňa usmievavo škerí, vyzlieka si tričko a ukazuje na niečo po pravej strane. Pohybmi rúk sa ho pýtam, či ide plávať. Smeje sa a ukazuje mi tie jeho nádherné zuby. Mám chuť sa ho spýtať, ako si ich dopestoval, keď sa v živote nestretli so zubnou pastou. Zároveň mi dochádza, že mi radí, aby som si tiež vyzliekol triko, lebo z tej pravej strany sa na mňa valí jedna vodná triešť za druhou a aj tak budem za chvíľku ako zmoča.
Keď už sladkosť našich tiel a oblečenia kulminuje s hodnotou „extrémnej slanečky“, vykľuje sa z brehu na nás konečne dedina Playa de Muerto. Kotvíme bez prevrhnutia, čo v tých vlnách hraničí z môjho pohľadu so zázrakom. Vynášame na breh veci a Honza mi podáva igelitku s cukríkmi, ktoré sme kúpili špeciálne pre indiánske deti, s vetou:
– Pavle, seber to, ať to nespadne do moře.
Padajúca igelitka znenazdajky trhá hladinu oceána a ja sa Honzu v duchu pýtam, či musel vysloviť aj tú pochybovačnú časť tej vety. Keby mlčal, všetko by prebehlo bez ujmy. Alenka ma utešuje:
– To je dobrý, jsou zabalený, uschnou.
Víta nás kŕdeľ detí (ako ináč) a nejaký vysmiaty skoro nahý indián (slovíčko „skoro“ je tam vďaka červenému kúsku látky ovinutej okolo pása). Posiela nás nahlásiť sa za vojakmi. Vykonávame to a delíme sa vzájomne o pocity Krištofa Kolumba. Keď si vojaci odpísali naše čísla pasov, mená i krajiny a my sme sa dosmiali, či ten vojak mal pravý samopal alebo umelohmotnú atrapu, prideľujú nám domáci našu chyžu. Dokonca sú v nej matrace. Niečo v nás kričí „Fuck off comfort!“, ale telá po tých nociach strávených na tvrdých doskách volajú „Hurá!!!“.
Šťastlivé vylodenie sa na Playa de Muerto. (Foto Maťo)
Vojenské kniezdo a naše nahlasovanie pobytu.
Hádžem batoh na zem a bežím s Maťom do vĺn Pacifiku. Poviem vám, oceán vonia úplne ináč ako more. Zázračne, vlhkejšie, korenistejšie. Valia sa na nás obrovské vlny a ja sa nechávam tou vodnou masou úplne bezmocne rolovať. Kilogramy vody mi padajú na lopatky chrbta a ja padám do hladiny pod ťarchou prírody. Som pierko naplnené ľahkosťou a bezstarostnosťou bytia. Beriem to ako masáž od Boha. Z celého môjho obyčajno-ľudského srdca mu za to ďakujem a kričím do slaných vírov:
– Ďakujem ti deduškoooo!
Potom sa prechádzame čiernou plážou. Oceánske pobrežie vystlaté stredo jemným čiernym pieskom vidím a cítim po prvý krát. Musí tu byť nablízku nejaký vulkán. Celá pláž je vykrášlená zvyškami po drevinách. Samé kmene a konáre. Prirodzenosť a nedotknuteľnosť prírody tu priam kričí. Žiadni upratovači s hrabľami, či malé priemyselné traktory upravujúce povrch pláže pre „All inclusive“ turistov. Tu asi natáčali film Modrá lagúna. „Ak sa tú pláž pokúsia kvôli nám poupratovať, polámem im ruky,“ prisahám si v duchu. Odteraz už nikdy nebudem hádať číslo, koľko rajov je na zemi. Milión, tomu verte! Za pár dní som prešiel niekoľkými. Sledujem kraba-pustovníka, ktorý keď si nájde voľnú ulitu, vlezie do nej a zabýva sa v nej. Potom sa jej už nikdy nezbaví, teda až keď priberie a musí si nájsť väčší domček. To ale niekedy trvá aj roky. Získanie ulity je totiž ťažká záležitosť, pretože je to viac než vzácny artikel. Vlastne je to tak isto ako u nás na Slovensku – mať vlastný byt je základ, hehe.
"Skúste tú pláž poupratovať, polámem vám ruky!"
Vlasy (korene) palmy.
Rez palmou.
Osada je zasa o niečo krajšia ako tie predošlé. Je to aj tým, že ideme čoraz viacej do odľahlejších častí Dariénu. Kmeň nám pridelil tri kuchárky. Ich prvý kulinársky kúsok je káva, čo ja nemusím. A tak idem len kvôli vám spraviť sondu do života kraba-pustovníka. Tento tvor je rýchlejší ako leňochod (tomu trvá jeden meter štyri minúty). Krab sfúkol jeden meter za dve minúty. Závisí to hlavne od toho, či zaregistruje v okolí nejaký pohyb. Ak áno, schová sa bojácne do ulity a počká tam chvíľočku, kým nebezpečenstvo prejde. Na zvuk nereagoval. Je hluchý ako poleno, mám to vyskúšané. Kričal som na neho, ale smiali sa mi len indiánčatá, ktoré ma spoza stromu veselo pozorovali.
Schovaný...
Vyliezajúci...
Kotviaci sa...
Sliediaci...
Pokus o otočenie sa...
Utekajúci... tank je oproti nemu neohrabané hovädo!
Na večeru jeme typickú juhoamerickú polievku – slepačí vývar s plávajúcim kusom mäsa s rúčkou, nejakou zeleninou alá zeler a tanierom ryže, ktorú si k nej naberáme podľa nášho vkusu.
Pomaličky sa stmieva, stojíme na okraji čiernej lagúny a pozeráme sa na hrajúce deti. Skáču, plávajú, člnkujú a čľapotajú sa v tom jazierku, pričom oceán ich oblizuje jazykmi prevaľujúcimi sa cez jemný briežok oddeľujúci ich od slanej masy.
Večer (okolo šiestej, hehe) ideme do miestnej krčmy. Ako by som vám ju opísal? No je to niečo ako na Slovensku vyprataná stodola. Proste domček zbitý z drevených dosák a jednou špinavou a hompáľajúcou sa žiarovkou. Samozrejme nechýba megareproduktor, ktorý reve ako polročné dieťa na celú dedinu (čím väčšia osada, tým má krčma väčšiu a hlasitejšiu reprobedňu). Vypil som dve tretinkové pivá a pobral sa s Maťom a Jirkom spať. Ostatok českého osadenstva zostáva kaliť s domácimi. Môžete mi veriť, nerobili sme s Maťom Slovensku žiadnu hanbu...
"Stodola". (Fotka Jirka)
Už ste niekedy zaspávali dvadsať metrov od burácajúceho oceána? Už ste niekedy tipovali, že to pekelné hučanie je predzvesťou nejakej mohutnej lokomotívy ťahajúcej snáď dvesto vagónov, ktorá číha niekde za horou a každou chvíľkou sa na vás vyrúti? Už ste niekedy leteli do snov a z druhej strany vám cikády z pralesa vyhrávali improvizované symfónie bez očakávania, že im bude niekto tlieskať? Už ste sa niekedy dali pomilovať vánkom prilietavajúcim od oceána, niekde na konci civilizácie medzi cudzími indiánmi v otvorenej chyži stojacej na koloch? Už ste niekedy zaspávali ako najšťastnejší človek pod slnkom? Už ste niekedy plachtili v začínajúcej hladine Alfa s jedným batohom šatstva ako najbohatší človek na svete? Už ste niekedy prežili prítomné okamžiky z pohľadu vnímania Boha? Už ste niekedy...
Zvečerieva sa...
Pár minút a bude tma. (Foto Thomas)
Štvrtok 29.11.2007
Ráno vstávam. Časť výpravy sa do noci ničilo s domácimi zásobami Bacardi rumu, a tak sladko odfukujú. Idem si sadnúť na pláž a ticho vdychujem tú nádheru. Za chvíľku po mne lezú mravce. Obzerám si kmeň stromu, na ktorý som sa uvelebil a dochádza mi, že sedím na mravenisku. Z dier v kmeni (je ich na stovky) vychádzajú mravce a bránia svoje územie. Musím meniť flek, odmietam bojovať s tisíckou nepriateľov.
Krab "jednoklepetník".
"Pavúčik".
Maťo na mňa po hodinke kýva, nech idem raňajkovať. Kuchyňa sa nachádza na zemi dva metre od stola, za ktorým jeme. Prsia kuchárok hojdajúce sa niekde v oblasti pupka ma upozorňujú na prichádzajúci tanier s langošmi a dvomi volskými okami. Zapíjame to šťavou z kokosového orecha a ako delikatesu chrúmeme kôru z kokosu. Paráda!
Naše tri kuchárky.
Mission accomplished. Som špinavý, zarastený, všetko oblečenie mám mokré a vlhké (lebo čo máte od slanej vody – tu vám to tak rýchlo neuschne – tá soľ prezieravo saje vlhkosť zo vzduchu, nevzdáva sa tak rýchlo, ako by ste čakali), chodím po dedine v jedných trenkách s lebkami Misfits – proste splynul som s domorodcami. Usmievam sa od narodenia, takže sa od nich líšim jedine farbou pleti.
Idem si umyť aspoň zuby. Hľadím na tyčku vychádzajúcu zo zeme a čudujem sa. „Veď z nej vyšla pred chvíľkou voda. Dobre som videl, že tá domáca pri tejto striekajúcej tyči prala. Asi sa tam musí namontovať kohútik, ktorý si vždy prinesú so sebou, aby šetrili vzácnu vodu,“ vravím si v duchu.
– Hej amigo, chcem sa umyť! – kričím na najbližšieho potomka lesa. Naznačuje mi rukou pohyb hore. Pozerám na drevený kolíček zapichnutý na konci rúrky. „Že by takýto prezieravo vymakaný ventil?“ Vyťahujem ho a voda začína tryskať. „Do pekla, prečo za všetkým vidím nejaké zložité riešenie? Sme typickí Európania. Dostaneme sa niekam, kde je všetko jednoducho poriešené a sme z toho zrazu bezradní.“ Vracia sa mi spomienka, ako sa chcel Maťo dostať do nášho medziskladu s vodou v dedine Puerto Indio a ťahal dvere von ako byvol strom. Ešte si ma zavolal, nech sa pozriem, či ich zvnútra niekto nedrží. Vravím mu, že nikto. No a potom prišla staršia indiánka a zatlačila dvere dovnútra. Zostali sme tam stáť ako dýchajúce rozumové defekty. Tu sme klesli na úroveň Američanov. Sme tu čudní a obyčajní bieli gringovia...
Okolo obeda sa ideme prejsť k neďalekému vodopádu. Našimi vodcami sú dve malé indiánske dievčatká. Ešte predtým sa pýtam domácich, či nám treba obuv, alebo môžeme kráčať bosí. Získaná skúsenosť znie: Nikdy neverte indiánom vo veciach našej a ich ochrany tela. A tak sa štverám bosý po nepríjemných kamienkoch do mierneho kopca, tancujem ako ranená baletka a snažím sa tú bolesť chodidiel oklamať ako „milú“ masáž spodných častí nôh.
Za necelú polhodinku sme v cieli. Arielov pomocník Bady, ako aj naše dve zhruba sedemročné sprievodkyne, sa okamžite hádžu do malého, ale dostatočne hlbokého prírodného bazéna vytvoreného vodopádom. Skáču do neho šípky ako pojašení, hodina im je málo. Sú to obojživelníci v ľudskej koži. Všetky malé vyrastajúce indiánske dievčatká sa hrajú a blbnú rovnako ako chalani. Nie je medzi nimi žiaden rozdiel. Hrajú futbal, skáču do vody šípky aj z štvormetrových výšok, lozia po stromoch, proste vo všetkom od malička vidia hru. Na rozdiel do nás a našich potomkov – my vnímame živote ako boj.
Páter Thomas celú situáciu kúpania, šantenia pri vodnom jazierku popísal asi takto: Starí indiáni určite dali tým dvom maličkým indiánkam tieto inštrukcie: Zaveďte tých Nemcov k jazierku, hodinu im tam skáčte zo skál šípky nech si vás fotia a potom ich doveďte späť. Smejem sa, ako keby som sa vrátil do detských čias, keď sme mali niečo ukázať nejakým ruským, či iným pionierom z družobných miest...
Indiánske akvabely pri tréningu. (Foto Thomas)
"Nebojte sa, mám šuspííík..." (Foto Thomas)
Bady bol ako keby nonstop na drogách.
Záver dňa patrí pasívnemu odpočinku. Prechádzame sa po dedine, večeriame a ideme do „stodoly“ na pivo. Keď dochádza dedinský benzín a s ním aj elektrika v celej dedine vrátane stodoly, vydáva sa polovička našej výpravy včetne mňa spať. Beriem si epedo a nesiem si ho do vedľajšieho veľkého sedenia (kruhový prístrešok s priemerom asi dvadsať metrov, také po bokoch otvorené šapitó so strechou) rozhodnutý stráviť túto noc tam. Minulé spanie mi všetci „opilci“ chodili cez moju „posteľ“ (áno, chytil som flek na zemi hneď pri východe), ktorá sa mi ráno viacej javila ako pieskovisko a nie ako matrac na spanie. Lenže po desiatich minútach sa v polospánku budím na polozavýjanie nejakého zvieraťa. Zapínam čelovku (malá lampička, ktorá sa gumou pripevní na hlavu, aby ste mali voľné ruky) a z tmy sa na mňa zalesklo šesť párov psích lačných očí. Skoro som sa pokakal! „Tak tu spať veru nebudem,“ vravím si v mysli a pakujem sa naspäť do našej chyže. „Radšej nechám svoje sny v rukách švábov a v pieskovisku, ako týmto smutne a neisto hľadiacim dedinským psom.“
A potom už len mohutná fučiaca lokomotíva spoza hory, nočný koncert cikád s precízne vybratým repertoárom „Preludium de Praleso“ a prichádzajúce sny o tom, ako byť človekom a precítiť život.
PS: Tak ako minule, záver patrí obrázkom, ktorým sa zachcelo spievať...
Futbal nesmel chýbať... (Foto Maťo)
Príroda zašpiní, príroda vyperie... (Foto Thomas)
Kedy ste si naposledy položali len tak v bahne? (Foto Thomas)
(Foto Thomas)
(Foto Thomas)
(Foto Alenka)
(Foto Thomas)
(Foto Thomas)
(Foto Alenka)
"Je čas ísť spať. Tak zasa niekedy nabudúce..." (Foto Thomas)
Autori fotiek:
Páter Thomas = Tomáš Kotouč, www.tethys.cz
Alenka = Alena Talafúsová
Maťo = Martin Tomčík, www.tomcik.sk
Jirko = Jiří Pikeš
a kde nebol uvedený autor, tak moje veličenstvo Hirax :-)
Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.
Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).
