X+
Sobota 24.11.2007
Je to sen, alebo už mám vstať? Je ráno, pološero a okrem mňa jediný Slovák v partii Martin stojí skoro nahý v strede izby vo vkusných boxérkach a bľačí od zlosti do steny zo zošita:
– Čuráci, držte už piču!
Viem, že už nezaspí, lebo sa rozčúlil a takisto viem, že už nezaspím ani ja, lebo sa smejem na plné hrdlo. Tí černosi od vedľa melú na plné hrdlo, ako keby tam mali zabíjačku. Neuveriteľné.
– Tí kokoti od štvrtej kvákajú! Neviem, o čom sa môžu tak dlho baviť, – snaží sa mi vysvetliť Maťo motív svojho amoku. – No povedz, o čom sa normálni ľudia dokážu rozprávať toľko hodín?
– Pokoj Maťko, lebo niekto z nich prejde tou papierovou stenou a zrazí ťa k zemi, – smejem sa.
Raňajkujeme v Metetí a potom vyrážame do La Palma, hlavného mesta štátnej oblasti Darién. Je to dvadsať kilometrov. Chytáme nejaký pick-up, takže ja, Tomáš, Jiři a všetky batohy ideme súdržne na korbe. Držíme sa auta, ako kliešť býka, lebo šoférov detský vzor bol určite Nicky Lauda. Ide tak rýchlo, že nám rozťahuje tváre. Keď vysadám v prístavnej dedinke Punta Quimba konečne z „plošiny smrti“, chytám si uši, či mi ich vietor nepolámal.
Červenou linkou je vyznačená trasa, ktorú dnes prejdeme. Nevyhovárajte sa, že to nevidíte, šup lupu do kopýtok a idete! Metetí - Quimba - La Palma - Punta Alegre - La Palma - Puerto Indio - Boca de Pavarando - Puerto Indio. Playa de Muerto príde až v treťom diely.
V prístave nás opäť čekujú policajti. Ich sídlo je škaredšie, ako rozbitá ruina sýpky na Slovensku. Konečne niekto nevie, kde je Česká Republika! „Uff, zaplavuje ma úľava.“ Obratom ukazujem Čechom prstami „kiš-kiš“.
Neustále "čekovanie" vojakmi, či policajtmi. Pohodička, v živote si zvyknete na oveľa horšie veci :-)
Z Quimby valíme loďou do La Palma. Trvá to nejakú pol hoďku. Černoška sediaca pred mojimi očami vyberá prsník z pod trička a pokojne začne kojiť svoje mláďa. Musím si zvykať – v Latinskej Amerike je to bežná vec. Videl som to počas môjho pobytu ešte veľa krát, ale strata panictva v tejto oblasti bol šok. Príjemný. Ale aj tak, som obyčajný Európan-umelák, ktorý nevie, čo je prirodzenosť a tak utekám pohľadom do čarokrásnej prírody mihotajúcej sa na brehoch. Všade samé magrovníky. Už v tejto chvíľke to vyhlasujem za raj na zemi a to ešte netuším, čo za maľby sa mi zjavia neskôr... „Bože, to je prsník! Opálený ako čokoláda... Už len spraviť ham, ham. Ideš decko jedno neposlušné preč! Herodesa na teba! Pusti aj mňa!!!“
Kojenie na verejnosti - v Latinskej Amerike bežná vec. (Foto Tomáš)
La Palma je menšie mestečko. Na oko špinavé, ale pre mňa viac ako malebné. Je plné usmievavých domorodcov, väčšinou černochov. Kolorit a atmosféra sa tu dá krájať motorovou pílou. Sedím na kamennej lavici a píšem tieto riadky. Okolo mňa chodia moletné černošky poobliekané v kvietkovaných sukniach a tričkách. Vodcovia tripu zatiaľ zháňajú Arieliho, domáceho človiečika, s ktorým už Tomáš bol pred tromi rokmi v pralese a je viac ako ústretový a tak sa na neho oplatí počkať. Lepšie, ako zbŕklo sadnúť do prvej loďky iného „ponúkača“, ktorých je okolo nás zrazu mnoho. Počkajte, musím prestať písať, brechá tu na mňa pres... idem si ho odfotiť...
La Palma - hlavne mesto oblasti Darién. (Foto Alenka)
Dych hlavnej ulice v La Palma.
Dážď prichádzal ako had za spánku - rýchlo a zákerne. A takisto aj odchádzal... (Foto Alenka)
Strihalo a holilo sa priamo na ulici.
Mamina s decuľom. Môže byť niekto šťastnejší? (Foto Alenka)
Poobednajšia siesta, alebo dobrovoľný odber krvi? Vyberte si... je to len a len na vás...
Arieliho hľadajú podľa jedinej fotky, ktorú Tomáš ukazuje celému mestečku. Je vytrvalý, verím mu. Pripomína mi to, ako som v Thajsku videl celé mesto vylepené fotkou jedného dievčaťa, ktoré určite niekomu moc chýbalo. Nakoniec sa dozvedáme, že Arieli príde o ôsmej večer a tak si vyberáme jeden z dvoch miestnych hotelíkov a ubytovávame sa. Musíme na neho počkať.
O druhej poobede vyrážame pozrieť zbytky nejakej španielskej pevnosti. Sadáme do loďky a za desať minút zastavujeme na mori, pričom šofér-domorodec ukazuje na zarastený kopec na ktorého vrchole trčí nejaký zarastený kus skaly. Viacerí z nás nechápu, na čo to vlastne jeho prst mieri. A tak nám ďalej vysvetľuje, že cesta k tomu kameňu za tie roky už beznádejne zarástla. A tak pozeráme z tridsiatich metrov z lode hompáľajúcej sa na mori do zarasteného kopca, z ktorého trčí náznak nejakého kameňa. Japonskí, či americkí turisti by obratom vybrali kamery a foťáky a 15 minút by z toho kúska skaly spravili za asistencii cvakania a vrčania najmodernejšej techniky modlu pre svoje blesky a objektívy. Celé mi to pripadá bizarné a tak vstávam a hrám divadlo, že niečo také „úchvatné“ som skutočne nečakal – „konečne vidím zrúcaniny španielskej pevnosti!“ Všetci moji spolusúputníci sú naladení na rovnakú notu a tak bez sklamania otáčame čln a vyrážame pozrieť asi desať kilometrov vzdialenú dedinku Punta Alegre. A opäť iba more, čarokrásna príroda, sólové zarastené ostrovy trčiace zo zálivu a zeleň, zeleň, zeleň... pastva pre oči a dušu. Krása.
Páter Thomas prenasledovaný herečkami...
Doteraz som si myslel, že som prežil krásne detstvo. Doteraz som si namýšľal, že moja mladosť bola úchvatná. Liezli sme ako mladí haranti po stromoch, naháňali sa po sadoch, hrali sa futbal, basketbal, nohejbal, hokej a kopec iných loptových hier. Skákali sme s gumou v modrých teplákoch cez gumu, kreslili kriedami po asfalte a potom sa hrali s púpavovými listami na obchod. Hrali sa skrývačku, naháňačku, chodili do lesov hľadať raky, ktoré už aj tak vymreli, lebo oni dokážu žiť len v čistých vodách a tie už ani za našich čias neboli. Zažil som gaštanovú, jarabinovú ako aj šuškovú vojnu. Zbierali sme lipu, šípky, gaštany a a aj tú jarabinu. Stavali motokáry, kradli čerešne, hrušky, jablká a chodili domov s rozbitými kolenami. Doteraz tvrdím: Kto nebol v detstve chuligánov, ten v živote nič nedosiahne. To si milí rodičia zapamätajte, keď budete svoju ratolesť „vychovávať“ rukami a nie slovom. A myslite aj na to, že udrieť vie každý hlupák. A všetko toto som si dal v hlave na misku váh a tú moju skoro odtrhlo, pretože jej smiešnou protiváhou mali byť počítačové hry, hracie konzoly, televízor, celá plejáda prázdnych a bezduchých amerických filmov a iné umeláky tejto doby ožobračujúce mladé tvory o život. O život skutočný, hmatateľný a živý.
Herečka z Punta Alegre. (Foto Alenka)
Prvá indiánska žena z kmeňa Emberá vyskytujúca sa v dedinke Punta Alegre na ktorú sme narazili. (Foto Maťo)
A takto tá fotografia uverejnená vyššie vznikla (Maťo je ten so šatkou na hlave a zelených batohom na chrbte).
Doteraz som si namýšľal, že som prežil krásne detstvo. Teda do chvíľky, kým som v Punta Alegro (v hrubom preklade „Bod radosti“) nevystúpil z loďky. V tej dedinke býva asi 500 ľudí, z toho asi 70% tvorili deti. Tu dospelí skutočne nepoznali, čo je to antikoncepcia a asi iba súložili a robili deti. Ale o tomto som nechcel. Ten malý obývaný kúsok zeme celý obrastený pralesom sa totiž iba smial, hral a tešil. A to neskutočne prirodzenou formou. Udivoval som sa, ako každé malé dievčatko malo z vlasov upletený iný a originálny dredový účes a v ňom síce lacné, ale o to očarujúcejšíe a vkusnejšie spinky v tvare kvetiniek, či iné detskej duši ladiace tvary. A tak sme si ich začali fotiť a oni sa chceli samozrejme vidieť a potom sa neuveriteľne smiali a zgrupovali do čoraz väčších kôpok, až som nestačil cez tú masu nazhromaždených detských hlavičiek ani dýchať. Prenasledovali nás, chytali za ruky, šantili okolo nás, predvádzali sa, smiali a hrali sa. Boli božské, boli všade – na ihriskách, na stromoch, v domoch, na uliciach, medzi domami, kúpajúce a šantiace v mori a dokonca aj v krčme (kde predávali iba tretinkové fľaškové pivo a rum). Ja som ako malý do krčmy nemohol, oni áno. Vravím vám, prežívajú krajšie detstvo ako my. Oni mohli hocikde. Už som to napísal – boli všade a kde sú deti, tam je smiech, džavot, hra, veselosť, láska. Tá pozitívna energia bola cítiť celým tým kúskom pobrežia tak silno, že mohla poháňať turbínu na výrobu zlata.
Ja viem, že aj títo ľudia majú svoje starosti, ale taký naplnený zo samej jednoduchosti som už dávno skutočne nebol. A to len z toho, že som sa len díval a niekto to do mňa hádzal plnými lopatami, až kým mi to netieklo ušami von. Jediné, čo spájal tento div sveta s civilizáciou bol naftový agregát vyrábajúci pre celú dedinku elektrický prúd. A ešte silón, z ktorého vyrábali rybárske siete, vďaka ktorým lovili ryby a za ich predaj žili. Do ich sveta vošlo sedem bielych ľudí, ale oni ich nebrali ako votrelcov – oni sa smiali, zdravili nás a boli schopní pozvať nás do svojich príbytkov a všetko nám ukázať. Oni pred týmto svetom nič neskrývali, neexistovala tam závisť a ja som si oproti nim pripadal ako degenerovaný robot. Ak bolo toho dňa 24.11, teda mesiac pred štedrým dňom, tak ja som mal Vianoce minulý rok o mesiac skôr. To ma nikto nepresvedčí...
Po dvoch hodinách nasadáme späť do člna a ja sa ešte skláňam do mora po mušľu „na pamiatku“. Deti to vidia a zrazu sa ku mne načahuje kŕdeľ rúk, každá z nich zvierajúc mušľu. Obité, polámané, zapieskované – všetky ich do rady beriem, nechcem sklamať, aj keď neviem, kam ich pomestím. Tie tváre sú šťastné, lebo vidia na mojej, že som šťastný aj ja. Písať ešte niečo o Vianociach? Má to význam?
A opäť herečky z dedinky Punta Alegre. (Foto Alenka)
Páter Thomas sa rozhodol "jeden kus" si osvojiť... (Foto Alenka)
Mačička se vloudila... (do pekla, zasa som použil čechizmus, budem zasa kameňovaný, smrk, smrk... :-) )
Banánovník rodiaci platany. Nie sú vhodné k priamej konzumácii. Jedia sa opekané. Po tejto kuchynskej úprave chutia ako opekané zemiaky. Nie, nie klamem - chutia oveľa lepšie! Prepáčte, ja musím: "Milé platany, chýbate mi..."
Pri pohľade na tú "malú" rybársku sieť som si spomenul, keď sme na sídlisku ako malí chalani hrávali nohejbal a keď sa zotmelo, nikomu sa nechcelo baliť sieť. To som ešte nevedel, čo ma v živote stretne. Túto by som teda baliť, ale hlavne zakudlenú rozmotávať nechcel...
Len tak si tam prelievali vodu z fľašky do fľašky. Boli Božské, nič iné im k hre nechýbalo... žiadne elektronické hračky, či internet.
Návrat do La Palma, super večer v miestnej minireštaurácií, návrat na hotel a písanie týchto riadkov. Síce je niečo po deviatej večer (teda tri hodiny v noci u nás), ale vonka je stále teplo, dusno a vlhko. Sedím na terase, z ktorej sa vo chvíľkach hryzenia pera dívam na malú ale rušnú uličku, ktorá je hlavnou triedou mestečka. Tu sú ale kamenné domy, obchody, autá, pouličné lampy... V Punta Alegro bolo iba láska...
Nedeľa 25.11.2007
Maťo ma ráno budí, že či idem pozrieť arénu kohútich zápasov. Vôbec si neuvedomuje, že som šiel spať tri hodiny potom, čo on už slastne odfukoval. Napriek tomu za pár minút spoločne okukujeme klietky so zotročenými zvieratami. Kikiríkanie bolo vylúdené tréningom, ale našťastie, ani ten sme nestihli. Ja takéto veci dvakrát nemusím, takže sa skôr teším, ako žialim.
Niečo mieste raňajkujeme. Sú to nejaké placky s guľkami mäsa, ktoré sú moc dobre dochutené s kari. Vylízal som tanier a keby sa na mňa tí domáci „tak divne“ nepozerali, pustil by som sa aj do steny.
Mačety sú bežne k dostaniu v obyčajných potravinách. Žiadal som Maťa, aby sa tváril zákerne. Moc mu to nešlo...
Konečne sme sa spojili s Arielim. Čas odchodu je stanovený na dvanástu na obed. Páter Thomas (už bol čas, aby som ho prekrstil) zjednal výbornú sumu za loď, ale hlavne sme všetci potešení, že ide s nami Arieli. Je to spokojne vysmiaty černoch. Z tváre mu sála pohoda. Milujem takýchto ľudí, priťahujem si ich a oni si priťahujú mňa.
Kostoly v Latinskej Amerike sa nepotrebujú vypínať do výšok. Nie sú ani honosne zdobené, sú jednoduché, ale plné lásky... priam hmatateľnej...
(((kostolik)))
Dávam do pozornosti toho malého klučinu za bicíme. Ledva ho spoza tej sady bicích nástrojov bolo vidieť...
Voľný čas využívam návštevou evanjelickej omše v miestnom kostolíku, ktorý z vonka vyzerá ako muničný sklad. Vchádzam dnu a prvý krát vidím, cítim a vnímam na živo latinskoamerickú omšu. Za bicími sedí a mláti do nich asi sedem ročný klučina. Keď vyjde z taktu, či spadne mu palička, nikomu to nevadí. Je to o niečom inom. Ďalej kapelu tvorí sympatický klávesák s viac než príjemným hlasom a žena sediaca v poslednej rade obsluhujúca tamburínu. Pozerám na aparatúru, ktorá je taká veľká, že by som tam večer očakával koncert Metallici. Lenže sánka mi padá až k zemi a to z tej úžasnej atmosféry, ktorú tam v tej chladnej sále domáci vytvárajú. Sú megaspontánny, prirodzení, vyžaruje z nich radosť, spojenie s Bohom a priam zhmotnený tunel energie a pozitívnej energie sa dá oblapiť, zavesiť sa naň a hompálať bezstarostne nohami. Spievajú, dvíhajú ruky k nebu a majú tak dlane prepnuté do režimu prijímačov energie. Všetci robia to, čo cítia. Oprate „to sa nesmie, vedľa sa na mňa pozerá sused, čo si o mne pomyslí, ohovorí ma po celej dedine,“ púšťajú voľne na zem a do stratena. Pozorujem jedného pána, ktorý sa celý čas prechádza pomedzi lavice, spieva si a vedie so svojim Bohom zároveň tú najprirodzenejšiu modlitbu, akú môže v sebe naštartovať. Niekomu by mohol pripomenúť nejakého vedúceho fabriky, ktorý práve diktuje svojej sekretárke program svojho dnešného dňa. Ale ja v tom vidím úžasnú dynamickú meditáciu. Som z toho príjemne vykoľajený. Maťo ma ťahá za rukáv, či už pôjdeme.
– Si sa zbláznil? Nikam nejdem. Tu mi je dobre. Tu je šťastie vo vzduchu, tu mi idú zimomriavky po chrbte. Tu je láska, tu je Boh...
– Ale veď ty sa nehlásiš k žiadnej cirkvi, nie? – pýta sa ma Maťo.
– Nehlásim, ale verím v toho istého Boha, ako títo ľudia. Tu je láska, dobro, prebytok pozitívnej energie z ktorej sa mi chce odgrgnúť. Ja tu zostávam, nohy mám paralyzované, duša pláva v bazéniku spokojnosti, celé to absorbujem, nemôžem odísť..., – odpovedám mu.
Maťo odchádza a ja ďalej žasnem a nasávam to do seba. V našich pomeroch musíte byť veľmi citlivý, aby ste zachytili čo i len jednu desatinu toho, čo v tomto dome vyfacká aj zarytého ateistu.
Teraz trošku odbočím. Náhody neexistujú. Všetko, čo sa vám v živote deje, si priťahujete. Ale o tom možno v budúcnosti v nejakom mojom blogu. Keď som sa vrátil domov, zavolal mi brat:
– Palino, v kostole na Severe ide byť kvalitný gospel. Američania, špičkový spevokol. Prídeš?
– Miňo, nehnevaj sa, ja si nechcem premazať nedeľnú omšu v tom zapadnutom kostolíku na druhej strane planétky. Tí ľudia tam spievali pre mňa. Spravili mi tam koncert, srdce mi plakalo od radosti a naplnenia. Prepáč, musel by si to vidieť.
– Ale veď takto sa správajú ľudia občas aj u nás..., – snaží sa mi jemne oponovať brat.
– Miňo, u nás sú omše plné mŕtvol. Spia, zívajú, sú stuhnutí, kývajú sa od nudy. Chlapi sa tešia do krčmy na panáka a mládež spomína na včerajšiu diskotéku a na prvé bozky. Ak aspoň tretina z nich rozmlúva v duchu s Bohom, tak sa teším s nimi. My Európania sa nevieme uvoľniť ani z polovice tak, ako to robili ľudia tam. Prepáč, neprídem.
Prší. Oblohe sa zachcelo spojiť sa s morom. Hladkajú sa, obtierajú, mazlia a tešia sa spolu. Čakáme na verande hotelíka a sledujeme plávajúce konáre, brvná a stromy hompáľajúce sa na hladine plaviace sa pred našimi očami. U nás by to odnieslo nejednu vodnú elektráreň či rómsku osadu a novinári by sa tešili, že majú o čom písať. Pán Trebula z jednej nemenovanej komerčnej televízie by sa vtrepal poloopitý do stredu prúdu a s kamenným výrazom by do obrazovky rozprával, že to „dieťa ešte nenašli“. Som zvedavý, či by to spravil aj vtedy, keby to bolo dieťa jeho sestry. Ale späť do Ameriky. Tu sú takéto prúdy z lejakov normálne. Kondory na vedľajšej streche trpezlivo moknú a čakajú na koniec prívalu vody z nebies. Pýtam sa Maťa:
– Čo sa tie vtáky nejdú skryť niekde pod stromy?
– Tam by sa stali lacnou korisťou zvery pohybujúcej sa po štyroch, – profesorsky mi odpovedá.
– Všetko na svete má také krásne jednoduché vysvetlenie. Niekedy sa stačí iba spýtať, – vravím si usmiato pre seba zahladený očami do lejaku.
Chcel som sa s niekým staviť, že už dnes neprestane pršať, ale Páter Thomas ma upokojuje, že za hodinu bude pekne. Kopol sa o polhodinu. Sa mu frajerí, keď je na cestách viacej ako doma. O pol druhej sadáme do lode. Nie je to žiadna jachta, nedomýšľajte si nepravdy! Jedná sa o obyčajnú loď a na nej je prišróbovaný motor Yamaha 115. Žiadna strieška, či paluba. Len drevo, lavice, jeden motor, dvaja černosi (Ariel a jeho pomocník), sedem gringov, ich batohy, skoro sto litrov pitnej vody plus ryža a cukríky pre indiánov.
Do Puerto Indio to trvá tri hodiny. Polovička po Tichom oceáne, polovička po rieke Sambu. Plavíme sa asi pol kilometra od pobrežia, Vikingovia by sa z nás tešili. Slovíčko „nádhera“ ťažko nenapĺňa význam toho, čo začala príroda premietať pre naše oči. Intro patrí voľnému oceánu a tisícke vtákov. Nálety, hra, lovenie, let, pád do mora, šantenie množstva pelikánov, fregatiek, volaviek, sua, papagájov a celé toto božské divadlo nám hrajú v kulise silne zarastených mangrovníkov (jediný strom na svete, ktorý dokáže žiť zo slanej vody, soľ vylučuje cez listy). A nielen tieto špecifické stromy, ale stovky iných drevín, ich nekonečná plejáda a spletenina od nízkych do extrémne vysokých stromov. A občas sa do tohto obrazu votrie kde-tu nejaký sólový ostrovček pištiaci na nás: „Tu som, aj mňa pochváľte a opíšte do nebies. Pozrite sa, aký som krásne zelený! Kuknite, aký som nádherný a ako poskytujem útočište množstvu vtáctva, ktoré si na mne príde zložiť svoje ubolené krídla!“
„Tu som, aj mňa pochváľte a opíšte do nebies. Pozrite sa, aký som krásne zelený! Kuknite, aký som nádherný a ako poskytujem útočište množstvu vtáctva, ktoré si na mne príde zložiť svoje ubolené krídla!“
((1))
Prosil som, aby sa mi okotili oči. Nestíhal som totiž vykrývať tú nádheru.
Oceán končí a my vchádzame do ústia rieky Sambu. Brehy sa zužujú, premietač mení kotúľky s filmom, vegetácia pestrie, až zostávam znova prekvapený a to som si už stokrát v duchu povedal, že už asi dneska viacej nebudem, že už sa ďalej nedá. Dá. Je to ležatá osmička. Trstiny dorastajúce do výšky desiatich metrov, štyridsať metrové stromy, palmy bez kmeňa, ale ich listy by s ľahkosťou šteklili okenice trojposchodového domu, niečo neuveriteľné. Stalina by ta monumentálnosť určite vyštartovala a dal by bez rozmýšľania „postaviť“ v tundre prales. Vybavuje sa mi film od Zemana „Návrat do pravěku“, či knížka od Conana Doyla „Stratený svet“ (áno toho, ktorý porodil Sherlocka Holmesa). Ani si neuvedomujem, že občas od údivu v loďke stojím a kukám sa na to ako malé dieťa na nový bicykel. Keď ich bolo sto, prestal som orgazmy z prírody počítať...
Všetky hore uverejnené obrazy nakreslila rieka Sambú.
Tesne pred šiestou prirážame loďkou k breho dedinky Puerto Indio. Vyloďujeme sa a nasleduje klasický postup – pri brehu nás víta kŕdeľ detí, zvedavci, ale aj vyslanci dedinky, ktorí sú viac než milí. Berieme pasy a ideme pozdraviť domácich vojakov. Je to naša povinnosť. Z domácich sa nás ujíma mladá učiteľka Janélia, ktorá nám okamžite uvoľňuje svoju obývačku. Dom je na vysokých koloch, nemá žiadne steny, iba strechu. Je to kvôli sparnu, ktoré je aj v tomto období častých zrážok na dennom poriadku. Všetci sa teda tešia každému náznaku vetríka a nestavajú mu do cesty žiadne prekážky.
Janélia, naša ochrankyňa. (Foto Maťo)
Večeriame pečené banány (chutia ako opekané zemiaky) s mäsom z jeleňa. Zatiaľ najväčšia gurmánska pochúťka, čo pristála na naše taniere. K tomu pijeme domáce víno, ktoré vyrábajú miestne ženy z plodov džungle. Chutí ako likér. Po tom náročnom dni a pohybe v extrémnej vlhkosti sme po troch minipohárikoch patrične uvoľnení. Janélia nám vysvetľuje, že sa jedná o domáce afrodiziakum. Chcem jej odvetiť, že túžim akurát tak po svojej karimatke a spacáku a nemám ani len najmenšiu chuť naháňať po ich prekrásnej dedinke nejakú černošku či indiánku a prehovárať ju na sex. A ani by nebolo z čoho vyberať. Vidíme samé deti a potom už iba staršie viac než moletnejšie ženušky. Devy od 17 do 35 rokov pred belochmi asi schovávajú do nejakej stodoly, ako mladé dievčatá pred Rusmi smerujúcimi na Berlín počas druhej svetovej vojny.
Koniec s blbosťami. Chcem to ukončiť nejako pekne, tak tu to máte: Pripadal som si v ten večer ako jeden zo „siedmich statočných“. A keďže náhody neexistujú, tvorí náš tím päť mužov a dve ženy.
– Dávali mi už veľa, ale nikto mi nedával všetko.
Pondelok 26.11.2007
Pri rovníku sú dni rovnaké ako noci. O šiestej vyjde slnko a o šiestej je tma. Rýchlo, nie ako u nás. Šero má krátku životnosť – umyjete si zuby a je to.
Raňajkujeme nejaké posúchy, čo chutia ako langoše. A ryby. Všetko chutí skvelo. Z tejto dediny si asi vyberiem ženu. Bude mi variť ako pašovi, to viem isto. A stále sa bude usmievať, paráda... Už teraz ju milujem!
Pri stole rozoberáme, že komárov nikde. Načo teda žeriem ten Lariam, z ktorého sa mi zošúpala celá tvár? Žeby reklamný ťah od výrobcov antimalarík, ktoré trhajú pečeň na počkanie? „Malária je všade okolo rovníka a kde je prales, dvakrát tak. A hotovo! Nech sa páči, poprosíme tisíc osemsto.“ No nič, radšej sa teším, že moskytov zatiaľ niet.
Dnes presadáme do dvoch ešte menších člnov, širokých necelý meter a rozdeľujeme sa do dvoch skupiniek. Vyrážame, ale po tristo metroch sa na našej bárke pokazil motor a tak sa vraciame pre druhý. Šťastie v nešťastí. Čo keby sa nám to stalo v polovičky plavby? Naša dnešná trasa totiž trvá okolo 7 hodín. Mierime do poslednej dedinky na rieke Sambu s názvom Boca de Pavarando.
Fešák v strede som ja, xixi. Predo mňou je Maťo, za mňou Páter Thomas...
Prišiel sa s nami rozlúčiť aj starý indián. Keď sme sa za desať minút vrátili kvôli pokazenému motoru, mal na sebe už šortky Puma. Skoro mi do tej špinavej rieky spadol foťák.
Keď sa nám už ten motor pokazil, vybehol som si ešte do našej hosťovskej chyže pre nejakú zabudnutú vec. Lenže z nášho ležoviska už bola znenazdajky detská izba. V strede na podlahe si ležal macík a usmieval sa na mňa. Za plachtou sa mihla malá indiánska hlávka a ja som tušil, že som niekoho vyrušil pri hre. Buď mi touto fotkou odpustené...
Končí sa obdobie dažďov, nastáva obdobie sucha. Nie náhodou sme sa sem vybrali v tomto čase – rieky sú plné vody, korytá vysoké, plaví sa teda bez problémov aj cez tie najužšie úseky. Dokonca vychádza aj slniečko a tak napriek tom, že sedím v loďke, v skutočnosti lietam. Myseľ mám čistú ako zrkadlo, všetky civilizované a materiálne blbosti zostali na letisku vo Viedni. Chceli sa prepašovať do batohu, ale detektor šťastia ich objavil a odhodil do kúta. A tak si do čistej hlavy fotím spadnuté kmene stromov, opustené a osamotené chatrče Emberov (asi sú na love), lietajúce kŕdle vtákov – špeciálne pelikánov, ktorých predĺžené zobáky pripomínajú perepúte vyhynutých pterodaktylov, nádherné a nedotknuté stromy, paprade, palmy a obrovské rákosia. Keby ma zhodili z vrtuľníka do toho poľa trojmetrového rákosia, dali mi plameňomet, sekeru, ringopílu a školenie špičkového výsadkára, bol by som aj tak stratený a do týždňa by som umrel.
Alenka nás z druhého kánoe špehovala! Už to viem, našiel som jej fotky!!! (Foto Alenka)
Píšem tieto riadky v labilnom kánoe, kde každý pohyb niekoho z nás (predo mnou sedí Páter Thomas, za mnou Maťo, plus v člne sú ešte dvaja indiáni starajúci sa o plavbu) znamená rozkolísanie a stratu stability. Napriek tomu vo vnútri pociťujem neuveriteľný pokoj. Môže to byť vlastne ináč, keď navôkol vás sa mihá všetko v úžasnej harmónii? Čítam si do toho na striedačku Oshovú knihu „Vedomie“ a navodenie „bezmyšlienkového stavu“ v tomto pozemskom balzame je priam hračkou...
Stojíme. Plavba má trvať okolo osem hodín, treba natiahnuť kostru. Niektorí sa kúpu, iní idú do rieky „na záchod“. Uznávam, že niečo nám z tej civilizácie chýba, ale vymenili by ste zlatý poklad za pár drobných?
V okolí objavujeme veľké čierne mravce, ktoré sa ťahajú v porovnaní s ich telesnými rozmermi s o dosť väčšími listami. Maťo mi vysvetľuje, že si tie listy nosia do vnútra mraveniska, kde si s pomocou vlhka a donesenej vegetácie vyrábajú huby. Niektoré druhy sú vraj takí fajnšmekri, že si pestujú až dvestopäťdesiat druhov húb. Jiří sa pridáva, že už podobných videl, ale mali povedľa cestičky aj iných mravcov-drábov, ktorí pečlivo sledovali, či všetci makajú a nikto sa neulieva.
Pozorne ich sledujem. Niektorí z nich idú aj napriek tomu, že sú „naložení“, opačným smerom. Cítim v tom organizovaný chaos. Páther Thomas dodáva, že videl v telke nejaký dokumentárny film o vedcoch, ktorí dlhé obdobie pozorovali mravcov a zistili, že sa nejedná o žiaden chaos, ale o dokonale vymyslený systém. Nejakí Američania ho dokonca obratom aplikovali vo svojej špeditérskej firme na kamiónovú dopravu a nevedia sa vynachváliť. Proste príroda je dokonalá...
Trilógia fotiek venovaná neuveriteľným pracantom...
Osamelý dom indiánov Emberá po ceste do dedinky Boca de Pavarando.
Pokračujeme proti prúdu rieky Sambú a zdárne končíme v dedinke Boca de Pavarando. Jedná sa o malebnú plochu, kde sa rozkladá asi tridsať domov na stračích nôžkach. Jediné pojítko s civilizáciou je oblečenie, potraviny „made in mimodžunglový svet“ a škola. Sú to všetko indiáni prislúchajúci ku kmeňu Emberá. Priateľsky nás vítajú a prideľujú nám hosťovský domček. Stále sme nemuseli rozkladať stany, čo ma na jednej strane teší, ale na druhej strane mierne vytáča: „Načo som si v poslednú hodinu existencie kupoval v Martine celú tú drahú odľahčenú výstroj?! Hádam ma nechcete nahnevkať, že ten stan vôbec nerozbalím?“
Tak tu sme spali. Zatiaľ najlepší hotel, v ktorom som mal tú česť nocovať. Dávam do pozornosti schody z kmeňa. Keď zapršalo, bola to celkom zábava...
Vysmiate malé indiánky z dedinky Boca de Pavarando.
Prečo si z pralesa neochočiť malú srnku?
Boca de Pavarando - dobre zašitý panenský kút na svete.
Rozdávame deťom sladkosti – improvizovane ich skladáme z vlastných zásob, pretože tie špeciálne zakúpené pre nich, sme zabudli v Puerto Indio. Aj ryžu pre dospelých, aj Bacardi rum pre gringov. Niektorí z nás robia veľké „smrk, smrk“, ja sa utešujem, že som si pravidlo „bez slivovice na každoranné vypálenie červa ani krok!“ uzákonil v sebe správne.
Lúčim sa s Disco oplátkami a sójovými tyčinkami. Na oplátku dostávame do rúk čerstvo otvorené kokosové orechy a spokojne si z nich odpíjame. Páter Thomas do nich leje posledok rumu, ktorý sa šťastným omylov zostal váľať v člnku.
To maličké dievčatko sedelo ticho vedľa hlúčika detí, ktorí si v pokoji delili darčeky. Jedlo si nešikovne jabĺčko a mňa napadlo, že som krajšie dieťa v živote nevidel...
... a keď som ju rozosmial, nebolo pochýb, že som sa nemýlil...
Ideme sa prejsť po tej nádhere. Všímame si psov, ktorí sú neskutočne vychudnutí. Páter Thomas káže:
– Psy sú tu smutné, ale ľudia šťastní. U nás je to naopak.
– Krutá pravda, – pritakávam.
Vypité kokosy skončili na zemi. Hneď pribehli sliepky a začali ďobať šťavnatú a sladkú dužinu...
... ale potom prišli vychudnuté psy a sliepky museli prchnúť.
Potom nasleduje predaj podomácky vyrobených šperkov. Emberá sú v tomto skutočne borci. Každý z nás si niečo kupuje a všetci zhodne súhlasíme, že sa jedná naozaj o prvotriednu prácu. Dokonca ani nezmlúvame, tá cena sa nám zdá malicherná v porovnaní s tým, čo dostávame a koľko hodín to nejaké šikovné ruky plietli a tvorili.
Pletené prútikárske veci od indiánov Emberá. Masky, misky, poháre, zvieratá, čiapky... Úžasná ručná práca. Jedna miska mi svieti v kuchyni na stole.
A potom nám domáce ženy tancujú. Najprv maličké dievčence a následne na to ich matky. Sú „hore bez“ a trošku z nich už cítiť ostýchavosť. Dokonca sme pri predošlej prechádzke dedinkou zaregistrovali jednu podprsenku. Oni už dobre vedia, že pre cudzincov je to niečo atraktívne a tak si svoje sekundárne pohlavné orgány po tanci (hlavne tie mladšie ročníky) opäť zakryvajú. Na margo tohto Páter Thomas vyslovil pred spaním krátku kázeň. Ale vráťme sa k tancu. Fotíme a ja sa v duchu smejem na krutom paradoxe, že sledujem tanec indiánskeho kmeňa, ktorý ešte pred desiatimi rokmi chodil úplne holý a teraz tie ženušky pri tanci udávajú rytmus miesto do vlastne vyrobeného bubienka do nejakej prázdnej bandasky od motorového oleja, na ktorej je ešte etiketa výrobcu. Bože, za chvíľku sa potopia všetky ostrovy pozemskej prirodzenosti, kto nám bude potom ukazovať, akí sme hlúpy?
Najprv tanec dievčatiek. Vodkyňa udáva rytmus do industriálnej PVC nádoby. Stret dvoch svetov?
A idú ženy. Bubienok sa nemení...
Pred zotmením sa ešte kúpeme. Osada Boca de Pavaradno má čistý riečny tok, ktorý im obyvatelia Punto Indio môžu ťažko závidieť. Tam je vďaka silnejšiemu prúdu silno zabahnená rieka.
– Dúfam, že si nešťal do rieky, – hovorí mi Maťo.
– Celý deň som hľadal toalety, ale keďže som neuspel, tak som to pustil, – žartujem, lebo beriem jeho otázku ako vtip.
– Tu žijú takí sumčekovia, ktorí ako náhle zacítia moč, vlezú ti do močovodu a nakladú ti tam vajíčka a potom ti tam veselo cudzopasia. Majú také háčiky, ktorými sa tam zachytia, – vysvetľuje mi s vážnou tvárou.
– Ty debil! To mi vravíš teraz?! Šťal som aj v tej prvej rieke, keď sme stáli počas cesty!
– V tej bahnitej? Tak tam boli určite. V strednej Amazónii je to viac než rozšírené, – podporuje Maťa Jiří.
– A kakať mám ísť kam? Či na strom? Keď to spravím v rieke, čo mi tam vlezie? – pýtam sa polosrandovne, pretože v pipíkovi cítim zrazu mierne pálenie. Idem radšej von, nemám tú rieku zrazu rád....
Začína pršať a deti veselo mastia futbal. Také saltové kĺzačky som ešte v živote nevidel. Oni ten fucik hrajú asi len za dažďa. A dievčatka samozrejme s chalanmi, tu sa to nijako nedelí.
Večeriame kura s ryžou. Chutí to ako náš perkelt. Zapíjame to „číčou“ – nápojom z nejakej rozdrvenej a namočenej obiloviny. Chutí skvele, sladko, skoro ako mlieko.
Chystáme sa na spánok na veľkom letisku. Včera bola tá dlážka vďaka linu tvrdá, dnes je to pružné drevo a je to o niečo lepšie. Každej noci sa budím pri každej zmene polohy tela. Mám tri. Ležím na ľavom boku, ležím na chrbte, ležím na pravom boku. A takto dookola ako život semafora. Až včera ráno som zo srandy vyskúšal ľah na bruchu a zostal som prekvapkaný, aká je táto poloha dobrá. Vyčítal som si, že som sa o ňu doteraz hlúpo ochudobňoval. Ďalším zistením bolo, že množstvo iných variácií spiaceho tela, ktoré aplikujem v mojej domácej posteli s rozlohou necelých šesť metrov štvorcových, je tu ťažko nepoužiteľných. Na šťastie. Turista-Američan by si bol schopný ešte aj sem doniesť vodnú posteľ. Páter Thomas velí k spánku krátkou a dosť tvrdou omšou:
– Skurvení kresťanskí misionári. Vďaka ním sú indiánky ostýchavejšie. Pobili tisícky ľudí, ktorí sa nechceli prispôsobiť ich viere a ešte aj indiánov nám obliekli.
Zaspávam a prestavujem si, že som malý indiánsky chlapček. Celý deň sa hrám v rieke, v dedinke, či na kraji pralesa. Mám kopec kamarátov, celú hrču usmiatych rovesníkov. Zo žiadneho z nich nejde zlo, pretože im ho nemá kto ukázať. Neplynie ani z rodičov, či zo susedov a nieto ešte z tej zázračnej prírody v ktorej lovíme a žijeme. Jedine nechápem, prečo mám na sebe to tričko. Stálo ho mám od kúpania mokré a počas dňa mi v tak vlhkom podnebí nechce uschnúť. Starí rodičia rozprávali povesti o tom, že bývali časy, kedy sme tieto farebné háby na sebe vôbec nemuseli nosiť, hmhm. Ale tá žltá tyčinka s divnými písmenkami „Sójové rezy“ (neviem, čo to znamená), od tých smiešnych bielych ľudí, chutila báječne. Mohli by chodiť častejšie...
Hirax
PS: Dosť bolo mojich žvástov. Záver patrí ešte fotkám...
Stačilo ukázať fotky a mali ste ich na sebe. Dýchať sa nedalo, iba smiech, džavot a detská radosť.
Rieka im všetko dáva aj berie. Tu sa akurát čistí mäso na obed. Dobrú chuť!
Najprv ako modelka.... (Foto Maťo)
... a potom sa už priam pýtal umelecký záber. Neviem prečo, ale evokuje to vo mne Egypt. (Foto Maťo)
Dali sme sa aj kerkovať... Jeden dolár, no neskrášlite sa?
Miestne Tatoo z vnútra. (Foto Maťo)
Súboj výrazov? (Foto Maťo)
Začalo pršať, konečne ten správny čas zahrať si futbal. (Foto Maťo)
Ale poriadne a bez ulievania! (Foto Maťo)
Keď fotka rozpráva... (Foto Maťo)
Autori fotiek:
Maťo = Martin Tomčík, www.tomcik.sk
Páter Thomas = Tomáš Kotouč, www.tethys.cz
Alenka = Alena Talafúsová
a kde nebol uvedený autor, tak moje veličenstvo Hirax :-)
Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.
Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).
