Smrť je všade
Povráva sa, že kto vo Varanasizomrie, dosiahne okamžitého spasenia, teda mókši. Kolobeh: narodenie – smrť –narodenie – smrť sa vraj ukončí a s ním odíde aj všetko pozemskétrápenie. Vdovy, vdovci, starí a chorí ľudia sem prichádzajú dožiť svojeposledné dni, len aby zomreli vo Varanasi. Hľadajú útočisko v chrámocha žijú z almužien pútnikov a turistov. Ak sak nedostatočnej starostlivosti o čistotu mesta, ktorá platí pre celúIndiu (po troch dňoch si zvyknete na všetko – aj na žobrákov, aj na opustenédeti, aj na svätých mužov kráčajúcich so zaveseným kladivom na penise čižijúcich desať rokov so zdvihnutou rukou nad hlavou a teda už patričneodkrvenou a vysušenou, aj na všade sa prechádzajúce posvätné kravy)pridajú ešte aj choroby z prichádzajúcich pútnikov a dych smrti,ktorý je priam krájatelný, hodí sa prídavné meno „mystické“ k tomuto mestoako uliate.
Už od stredoveku návštevníci zoZápadu žasnú nad týmto jedinečným mestom a jeho tvarmi toľko odlišnými odiných indických miest – či už je to podivuhodnou spleťou uličiek (z môjhohotela som vychádzal na hlavnú mestskú „bulvárnu“ tepnu počas môjho pobytu asitridsaťkrát, ale vždy som šiel inými uličkami, čo som si stále nevedelzapamätať jednu cestu – ono sa to totiž ani nedá), náboženským životom,nespočetnými podobami božstiev či všadeprítomným vedomím smrti. A práveo tejto poslednej veci by som chcel napísať trošku viacej.
Ghát Manikarnika
Keď sa vydáte od ghátu Lality nasever, leží tam spaľovací ghát Manikarnika. Takéto miesta sa považujú za pochmúrnea stavajú sa väčšinou na okraji miest, avšak celé toto Šivovo mesto jebrané ako jedno veľké pohrebisko, kde sa spaľujú telá z celého vesmíru. Natomto gháte nájdete v ktorúkoľvek dobu pohrebné zhromaždenie (v preklade:náhodní zvedavci) a domáci „domovia“, strážci ghátu z radovnedotknuteľných tu zariaďujú posledné veci tých, ktorým sa dostalo toho šťastiaa skonali vo Varanasi. Stret západného (bojíme sa odchodu, modlíme sa abysme odišli bezbolestne, najlepšie tak, že večer zaspíme a ráno sa zobudímemŕtvy (xixi), máme obavy, čo bude s našimi najbližšími, ktorých tuzanecháme) a východného (čisté zmierenie, smrť je súčasť života, je branáskôr ako vyslobodenie zo súžení a bôľu, viera východného sveta v reinkarnáciuim to značne uľahčuje) pohľadu na smrť je tu priam hmatateľný.
Všetko čo čítate o Indii bertevždy s obrovskou rezervou – hotel nie je hotel, teplá nie je teplá, drahénie je drahé, čisté nie je čisté... Kto nebol v tejto krajine osobne, budemu jeho vlastná obrazotvornosť ponúkať iba zabehnuté obrazy z jeho zatiaľprežitých skúseností, no India každému, kto do nej vkročí prvý krát, vyrazídych. Domovia sú proste obyčajní špinaví chalani v roztrhaných tričkáchs pestrofarebnými modernými nápismi konajúci svoju prácu. Či za peniaze,alebo z náboženských pohnútok, tak to som sa nedozvedel.
Pohľad na telá, ktoré sú spaľovanépriamo na verejnosti pred očami okoloidúcich, každého návštevníka fascinuje.Fotografovanie je tu úplne tabu, dokonca aj keď budete mať pri sebe vybratýfotoaparát či videokameru, považuje sa to za úmysel a môže to vyvolaťnepriateľskú reakciu. K turistom často priskočí „dodávateľ dreva“a začne im vysvetľovať jemné finesy premeny pri kremácii. Postupne začnelamentovať, aké je drevo drahé (v Indii je drevo skutočne vzácny materiál,pretože vďaka všetko spaľujúcemu slnku tam veľa stromom nerastie) a koľkoho treba na spálenie mŕtveho. Nakoniec poslucháča požiada o „drobný“príspevok, avšak čiastky uvedené v jeho „účtovnej knihe“, ktorú vámpredloží k nahliadnutiu, sú nehorázne. Stačí vaše odmietnutie. Keď však mátegesto „prepáčte, nemám záujem“ vykonať za jeden deň tristokrát, je cibrenietrpezlivosti hlavne vo veľkých indickým mestách skutočne obrovské.
Nechcem zomrieť voVaranasi!
Všade kopy dreva, na zemi sa váľajúfarebné zbytky z oblečení spálených mŕtvol, vo vzduchu poletuje okrempopola aj smrť, strach, zvedavosť, napätie, smútok, temnota, mysterióznosťa obavy. A možno to tak cítim iba ja, lebo som z Európy. Možnovšetci okolostojaci Indovia sa na toto bizarné divadlo prizerajú sosamozrejmosťou s akou sa ja doma pozerám na majstrovstvá svetav hokeji.
Domovia doniesli na nosidlách ďalšietelo bez duše. Áno, na tých nosidlách, ktoré rýchlym krokom predbiehajúc mav úzkych uličkách mesta niesli vždy štyria muži za odriekania nejakejrytmickej rapotačky (je ich plné mesto), ktorá mala asi upokojiť skonalú dušu,nech ešte vydrží, že ešte pár hodín a jej životné pozemské bolesti,tryzny, plača a súženia, ktoré prežívala počas trmácania sa v nekonečných predošlýchnarodeniach, sa na dobro skončí. Ale nebude už ani smiech, radosť, tanec, speva iné pozitíva z normálneho života na Zemi. Nič, koniec, tie ende, nosignal...
Z blízkej horiacej hranice sazosypala jedna strana. Zašpinený mládenec v tričku Diesel pichol drevenýmpapekom do nedohoreného torza. Ako keby mi pichol do srdca, tak ma to za tohoneboráka zabolelo. Telový ohorok je už bez rúk i nôh (Indovia sa stravujú výsostnevegetariánsky, takže ich fyzické schránky sú oproti nám omnoho skromnejšie),iba ohorená hlava držiaca ešte na trupe sa vztýčila smerom k nebu. Snáďchcela ešte posledný krát uzrieť posvätnú rieku Gangu, ktorá tečie pomalýmprúdom desať metrov od spáleniska. Zakázané uvoľnenie! Chalanisko jej uštedrilúder bakuľou za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden americký basebalový hráč.S pokorou sa zosunula do stredu táboráka a pár novo naložených polienjej dalo jasne na javo, že cesta pre ňu vedie už len cez dym smeromk slnku.
Niekde nad stovkou prizerajúcich sadivákov a pätnástich blčiacich ohňov lieta mŕtva duša z tela. Keďžesa tu nedejú žiadne smútočné obrady, dokonca tu niet ani smútiacich rodínspaľovaných ľudí, nedá mi a tak sa jej v mysli prihováram: „Je ti uždobre? Trpela si? Neľutuješ, že sa tu už nenarodíš? Už nikdy nebudeš môcť bežaťorosenou trávou, kúpať sa vo vlnách morí, sledovať let vtákov, cítiť vôňukvetov, počúvať obľúbenú pieseň, vyhrievať si tvár na slniečku, do nocitancovať svoj obľúbený takt – nič, všetkému je koniec. Nevadí ti ako odchádzaš?Kde máš rodinu? Zomrela si v nejakom hospitale, kde ťa dobrí ľudiadoopatrovali len aby si sa mohla doškvariť na tomto portály páľavy, žiarya očistného ohňa?“
Žiadna odpoveď. Mlčí. Akurátpripravili k zážehu ďalšiu vatru, jej sused je pripravený na šialenúkremáciu. Farebné šaty vyšívané zlatými niťami sa už váľajú v blate,mŕtvola zostala zahalená len v bielej plachte. Z nejakého sáčku na ňuspaľovači gebrú akýsi gel. Buď kvôli horeniu, alebo je to súčasť rituálu,neviem. Pár metrov od nej vyjedá krava z rodu „posvätných“ nejakézabudnuté steblo spomedzi brván. Čo sa deje okolo nej ju vôbec nezaujíma.Nezamýšľa sa nad kravinami ako ja, aj keď práve ona by sa mala.
Otáčam sa. Nepotrebujem čakať nazačiatok ďalšieho konca. Nejaký mladý Ind ma ťahá za ruku, že mi zabezpečí „tajné“fotenie aj napriek zákazu. Odpovedám mu tichou kamennou tvárou a on mas rešpektom opúšťa. Pouličné psy sa s nenásytným štekaním pustili doneznámeho psieho odvážlivca, ktorý si dovolil vstúpiť na zakázané územie ichsvorky. Aj havkáčom je atmosféra, ktorú navodila biela s kosou, ukradnutá.
Dvíham hlavu k nebesiam, kdesvištia draky hrajúcich sa detí. „Nie, nie, ja nechcem zomrieť vo Varanasi. Jaživot milujem a vážim si aj jeho odvrátenej strany. Nevadilo by mi, že domňa bude niekto pichať spálenou palicou za žmurkania očí zvedavého davu či somuž dostatočne prehorel, prdenia kráv, hašterenia sa psov a obchodujúcichIndov, to čert ber. Forma odchodu ma nezaujíma, dôležitý je dych života.A ten ja milujem. Chcem blčať ako tieto vatry, lietať ako tí draci, hraťsa ako tie deti a smiať sa ako tá odchádzajúca duša,“ modlím sav duchu.
– A na to si ty, oheň, prikrátky, – hovorím eštez otočky nadržaným ohňovým jazykom.
Indovia sana mňa nechápavo pozerajú, nerozumejú čo táram. Odchádzam s úsmevom preč –život prežiť a nie dožiť. Je to dar a pritom nezáleží na tom, podľaktorého náboženstva nazveme Boha, ktorý nám ho dal. To sú ľudské taľafatky, aleživot je BOŽÍ...
PS.1: Fotky sú dole. A pre zvedavcov – vo Varanasi som bol 28 a 29.10.2008.
PS.2: RozprávanieHiraxa o jeho indických potulkách bude vo štvrtok 19.2.2009 o 18:00 vmartinskej kaviarni Kamala.

Pohrebisko som fotil z loďky...

Tesne na pravo doniesli ďalšiu mŕtvolu... V strede sa motá nejaké zvieratko. Vôbec nechápe, ktorá bije...

Niekto dohára, iný ešte nevzbĺkol... tak ako v živote.

Varanasi fotené z loďky. Celý breh Gangy zdobia prekrásne staré budovy, paláce, chrámy...

Žiaľ, všetky tieto historické budovy totálne chátrajú.

Chrám Boha Šivy. Pomaličky sa nakláňa, raz ho Ganga spapá...

Nie, toto nie sú kulisy americkej filmovej spoločnosti, ktorá sa tu chystá točiť nejaký historický film. To je súčasné indické mesto Varanasi.


Tesne pri gháte Manikarnika. Haldy dreva nachystané ne ohne. Bohatí musia doniesť niekoľkonásobne viacej dreva. Aj za chudobných... Jánošík by sa potešil :-)

Reči o tom, že Ganga je špinavá, nepočúvajte.

Robia v nej všetko - umývajú si zuby, telo, plávajú, čistia v nej zvieratá, vyhadzujú do nej odpadky aj nedohorené časti tiel...

Odhodené zvyšky ľudských končatín... (ale nié, robím si srandu, hehe, to sú konáre pripomínajúce nohy a ruky, hehe, sa dáte nachytať na všetko, teda vám poviem... :-) )

"Búúú, tu nám je dobre, tu je chládok, búúú..."

Okúpete sa, zaplávate, svet je proste úžasný....

Anjelsky diablik

Čertovský diablik

Kravka má zjavne na háku. Táto dostala chuť zastaviť dopravu...

Na ceste stretnete všetko - kone, býkov, kravy, ťavy, autá, bicykle, rikše, cyklorikše, autorikše, chodcov a hlavne odpadky.

Kravka hľadajúca kus žvanca v pouličných rozkladajúcich sa odpadkov.

I toto je na každom rohu. Neodporúčam chodiť v sandáloch!

No ale keď sa to vysuší, je z toho kurivo...

Nie všetky odpadky sa dajú zužitkovať. Niektoré sa musia spáliť. Samozrejme - priamo na ulici.

Je treba na "malú"? Nech sa páči, páni. Oklepete si ho a rovno kúpite dieťaťu nejakú somarinku v obchodíku "za rohom"...

Pŕŕŕ! Žiaden zmätok! Všetci vedia kam chcú ísť a aj sa tam bez búračiek dostanú.

Deti vyrábajúce jednoduché ozdoby určené na predaj.


"Kurvááá, stoj!" kričím taxikárovi do ucha. "Tu je Slovenskóóó!!!" No nepočul ma a tak som aspoň v rýchlosti cvakol. Počas pobytu v Indii som videl v každom veľkom meste nejaký Baťov obchod. Až vo svete si človek uvedomí, čo tento muž dokázal.

Snáď raz budú aj cesty.



"Je mŕtva? Nie je mŕtva?" pýtali sa všetci. Chlapíka čistiaceho schodište to ale nejako moc netankovalo.

Hrajúce sa deti. No čo by sa za veselého smiechu nešmykli dole šikmým múrikom...

Jeden zo svätých mužov natretý popolom, ktorých je Varanasi plné mesto. Tento sa ani nerozčuľoval a ani nepýtal peniaze (pokoj a harmóniu v duši iba hrajú, to som si overil, xixi), že ho fotím. Zaujímalo ho len, či mudonesiem fotky. Čakal som, že sanjásin si už nepotrebuje mastiť ego.

A ešte mi aj krásne zapózoval. Bohový je, nie?

"Holyman a Chrastaman".
Holyman: Jeden z najkrajších, ktorého som stretol. Nevedel po anglicky a tak sme sa na seba iba usmievali. Teda až mi masér, ktorý hneď vedľa neho masíroval ľudí priamo na ulici, nezačal prekladať. Pýtam sa ho: "Žiadne ženy?" Zavrtel hlavou. "Žiadne mäso, drogy či alkohol?" Zavrtel hlavou. "Pokoj?" Prikývol na súhlas. Odchádzam, reku konečne jeden prebudený a zrazu ma ťahá za ruku, nech mu kúpim cigarety. "Ale ale ale! Cigarety by svätý muž nemal!" Usmieval sa a tak som mu tie domáce cigaretky za 2 koruny (10 kusov) kúpil.
Chrastaman: Whisky ma na pláži Goa učil plávať vo vlnách. V správny okamih sa hodíte do vlny a ona vás nesie desať i dvadsať metrov. Raz som štrajchol o dno a vynoril sa z oceána krvavý. Pýtam sa ho: "Mám to veľa?" Whisky: "Hehe, Chrastaman, hehe." A bolo navarené...

Žobráci sú všade, kam sa len pohnete. Doporučujem si rozmeniť za vrecko mincí. Ušetríte viacej energie ako keď sa budete neustále vyhovárať, že už nemáte drobné.


Manželia.


A končíme ohňostrojom. Nič nie je náhoda a ja bez toho, aby som niečo plánoval, som sa vyskytol vo Varanasi práve na sviatok Diwali, čo je sviatok svetiel. Všade je vysvietené, vybuchujú ohňostroje, domáci vás ponúkajú sladkosťami... milé, nie?
Končím výrokom: "Kto nebol v Indii, nikdy necestoval". Keď si znova nájdem čas, vypichnem z mojich trojtýždňových indických potuliek (Bombaj - Goa - Varanasi - Dilí - Dharamsala - Amritsar - Bikaner - Jailsalmer - Dilí) opäť nejaké slovíčka a fotky.
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák