Pelikán

Pelikán

- Nie si hladný? - položil mi navá­dzaciu otázku Paľo Mikulík neďale­ko reštaurácie Pelikán Na Příkopě v Prahe.
Hodiny na Prašnej bráne odbili trinástu. Vyše dvoch hodín sme skúšali kostýmy v salóne Adam do televíznej inscenácie G. Zápoľskej Štyria. Režíroval to poľs­ký režisér T. Lis a ten, ako všetci Poliaci nerešpek­toval nijaké objek­tívne ťažkosti. Za socíku kapacity televíznej krajčír­skej dielne ne­stačili. Vyrábalo sa toľko televíznych inscenácií, rozprávok, mikrokomédií a nakrúcalo toľko filmov, že sa všetkým v televízii kečky parili. Peňazí bolo dosť.Komunisti nešetrili. A tak sa šilo i v salóne Adam, naj­drahšom v republike. Ani jeden kostým (mám na mysli divadelné alebo televízne pánske oblečenie) nestál menej ako desaťtisíc česko­slovenských korún! Salón Adam stál oproti reštaurácii Pelikán.
- Aha! - ukázal prstom Paľo. - Reš­taurácia!
A už sa hrnul cez cestu, po ktorej vtedy ešte chodievala aj električka.
- Počkaj! - kričal som, be­žiac za ním. - Veď to je Pelikán! Naj­drahšia reštika v Prahe!
Paľo otvá­rajúc dvere sa uklonil a s úsmevom povedal:
- Nech sa páči, pán Gregor. Z najdrahšieho krajčírskeho salónu do najdrahšej reštaurácie!
Bol začiatok novembra 1984 a riadne už tuhlo. Zimníky, čiapku, klobúk, rukavice a šály sme zložili v šatni. Šatniarka bola typická pražská baba, klebetiaca, neustále trkotajúca s hajzelbabou, ktorá sa neskôr stala našou kamoškou. Šat­niarka nám nevenovala veľkú pozornosť. Rutinovane odobrala naše veci a iba keď začula slovenčinu, zbystrila pozornosť:
- Pánové jsou ze Slovenska?
Zborovo sme odpovedali:
- Áno, z Bratislavy!
Šatniarkine oči sa vpili do našich tvárí, zrazu zalomila rukami a vykríkla:
- Vždyť to jsou slovenští herci, - a vrhla sa na Paľa. - Vás, pane, miluji! Jak jemně hrajete! Jak housle...
Reštika bola plná. Iba jeden stôl s ceduľou Reservé bol voľný. Keď sme asi minútu prešľapovali pri vchode, priletel k nám postarší kellner a zašvitoril:
- Pánové, račte! - viedol nás k tomu rezervované­mu stolu.
- Je pro nás velikou ctí, pane Mikulíku, že jste s kolegou navštívili naši restauraci. Posaďte se!
Reštaurácia bola nabitá domácimi i cudzincami, ktorí si asi mysleli, že sme prinajmenšom milionári alebo top politici.
- Budeme jesť, - prehovoril Paľo.
- To jsem pochopil hned, jak jste vešli, pánové, - odpovedal čašník a odbehol pre jedálny lístok. Medzitým nám vymenili čisté obrusy za ešte čistejšie, vázu s kvetmi za inú vázu s kvetmi a obrúsky s príbormi tiež.
S jedálnym lístkom prišiel i ná­pojový čašník a ve­dúci reštaurácie.
- Buďte vítáni, páno­vé. Jsem vedoucí restaurace Brunclík Josef a jsem k va­šim službám. Na uvítanou pozornost podniku, - a položil pred nás dve cigary značky Churchill.
- Pane Mikulíku, - pokračoval v hlbo­kom predklone, - sleduji, pokud je to možné, vaši trvalou přítomnost na obrazovce Slovenské televize. Gratuluji!
Mla­dý pingel nám podal jedálny aj nápojový lístok. Dlho sme si ho s Paľom prezerali. Ponuka bola fantastická. Ako aperitív sme si dali tokaj a ako predjedlo srnčiu paštétu s brusnicami. Potom nasledova­la korytnačia polievka.
- Kedy nám ide rýchlik? - spýtal sa ma Paľo.
- O devätnásť tridsať odchádza z Masaryčky, - odpovedal som mu.
- Fajn, - skonštatoval Paľo a privolal čašníka.
- Obsluha, - oslovil ho, - bu­deme jesť do šiestej. Noste všetko, čo je na jedálnom lístku od hora až dolu. Rozumiete?
Čašník zbledol, potom očervenel, mierne sa naklo­nil k Paľovi a neveriacky sa spýtal:
- Mám tomu rozumět tak, že chcete všechno, co je na kartě?
Paľo si ho pritiahol ešte bližšie:
- Áno! A po každom chode bude desať minút prestávka! Piť budeme Mattoni a portské!
O chvíľku prišiel vedúci Brunclík:
- Pánové, vaše přání je míněno vážně, nebo je to žert?
Pali si labužnícky potiahol z cigary:
- My nikdy nežartujeme!
Nakoniec sa prirútil spotený šéfkuchár:
- Protože jsem to ještě v životě nezažil, pánové, nevím v jakých intervalech mám jídla vařit?!
Paľo mu s úsme­vom povedal:
- V takých, aby boli vždy teplé!
Šéfkuchár vyvalil oči a zajachtal:
- ... po-po-po-po-pochopitelně...
Okolo pol tretej, keď nám čašníci niesli srnčie ragú na červenom ví­ne, hostia v reštaurácii vstali a tlies­kali. Niektorí ani neodchádzali, noví stáli medzi dverami a šatniarka pre­stala prijímať a vydávať kabáty, aby jej niečo neušlo. Japonci nás stále fotografovali a nakrúcali kamerami.
Pri kuracích prsiach na provensálskych bylinkách skupina Francúzov začala spievať marseillaisu. WC lady, ktorá sa volala Anežka a kto­rej sme sa pri odchode podpisovali na čelo, zatvorila záchody a sadla si k nám na okno za záclonu. Celý čas plakala a neustále opakovala:
- Ježíšmariá, jak ti Slováci dovedou nádherně žrát!
Záchody otvorila len vtedy, keď sme tam išli my.
Skončili sme o šestnásť štyrid­saťpäť pri rolovanom pstruhovi na mandliach. To sme už mali za se­bou aj rozhovor do pražského roz­hlasu a interview
s novinárkou Rudého práva a Večerní Prahy.
Článok v Rudom práve vyšiel o tri dni aj s fotografiou a mal názov Soudruzi umělci ze Slovenska navázali družbu s členy stříbrné brigády socialistické práce z restaurace Pelikán. Setkání se neslo v přátelském ovzduší československých vztahů! Večerní Praha to nazvala Divadelní žranice před plným hledištěm. Najviac ich zaují­malo, koľko to stálo a kto to zapla­til. A ešte sa pýtali, či je to turné alebo iba jednorazová akcia. Fotografie na titulných stranách obi­dvoch novín ukazovali, ako s Pa­ľom práve jeme baraninu na zelenine a nad nami sa usmievajú vedúci Brunclík, šéfkuchár a dvaja čašníci.
Keď sme povedali dosť, otvori­li sa dvere na kuchyni. Vpredu dvaja pikolíci tlačili vozík zakrytý bielym obrusom a za ním kráčal vedúci s celým personálom reštaurácie. Zastavili sa pri nás a vedúci prehovoril:
- Pánové, to je pozornost restaurace Pelikán za předvedené lukulské hody a za to, že vám tak nádherně chutnalo!
Pikolíci odtiahli obrus a tam... stála asi tridsať centimetrov vyso­ká pyramída z vyšľahaného biel­ka a cukru, obložená višňami.
- Uvnitř, pánové, - pokračoval vedú­ci, - je pistáciová zmrzlina pro dvě osoby. Přeji vám hodně štěstí a dobrou chuť!
Šťastie sme mali, že vo vagónoch sú dva záchody a na vysvetľovanie, čo sa nám stalo, sme chuť nemali. Keď sme nad ránom vystúpili v Bratislave z expresu Panónia, spýtal som sa Paľa:
- Koľko si platil? Dám ti polovicu.
Paľo sa usmial:
- Nič! Vedúci Brunclík povedal, že väčšiu reklamu tá reš­taurácia v živote nemala. To bol náš honorár. Apropo! Dáš mi stovku. Šatniarka s hajzelba­bou si vypýtali za ušlý zisk dvesto korún. Vraj kvôli nám museli dočasne zatvoriť.

Krst knihy Po stopách komedianta (spomienky herca Ľuba Gregora):

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, nám. SNP 33, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta - voľný vstup pre médiá, tak aj pre verejnosť.

Trojmesačný Gregor s rodičmi

Charakteristický amok Barona Prášila

Oslava 50-tky v Divadle Astorka. Na fotografii so Zitou Fúrkovou.