Jeden známy filozof povedal, že deti prichádzajú skrze rodičov, ale nie od nich. Napriek tomu, že sú rodičmi, nepatria im. Môžu im dať iba svoju lásku a počas výchovy krídla na prekonávanie problémov, ale tam by mala ich úloha skončiť. Keď sa stanú dospelými, nemali by sa ich už snažiť vychovávať. Ak príde na predávanie myšlienok, tak by sa to malo diať na úrovni rovný s rovným, kedy má dieťa právo na základe svojej mysle vysloviť svoj názor.
Trápenia s deťmi začínajú väčšinou už o generaciu-dve skôr, kedy sa na deti lepia patologické programy rovnako deformovane vychovaných rodičov. Jedným s problémov rodičov napríklad je, že sa neučia od svojich detí. Pár archaických príkladov, ktoré prežili stredovek: "Ja som rodič, ja som múdrejší, ja mám pravdu a keď už nič, tak len z princípu úcty ma musíš počúvať.“ Alebo: „Keby som sa ja takto staval otcovi, zreže ma ako koňa." Áno, to sa ale písal rok 1953.
Život však nekráča späť a nikdy sa nezastaví u včerajška. Život je zajtrajšok. Rodičia môžu dať domov telám detí, nie však ich dušiam, pretože ich duše bývajú v dome zajtrajška, ktorý žiaľ nemôžu ich rodičia navštíviť dokonca ani vo svojich snoch (Chalil Dzibran, Prorok, Deti).
Ako sa správa "opičí" rodič
Svoje deti nemiluje čistou láskou, ale majetníckou pseudoláskou. Svoju diagnózu si vôbec neuvedomuje a nepripúšťa, až do smrti si totiž vyhradil právo rozhodovať za potomka. Ak sa dieťa sprieči, má množstvo psychologických trikov, ako ho vydierať: plač, súcit či intrigy. Je schopný vykonštruovať dokonalé klamstvá, ktorým skutočne verí...
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
