Čoraz častejšie počúvam náreky hlavne mladšej generácie: Môj otec pije, bije mamu, je grobian, vyzerá ako bezdomovec, trpí celá rodina. Následné reakcie a súdy majú samozrejme logický sled: Hanbím sa za neho, nie je to môj otec, vyškrtla som ho zo svojho života, neexistuje pre mňa, všetko spraví čas, vygumovala som ho, nepotrebujem ho, keby sa tak odsťahoval do iného mesta a v živote by som ho už nikdy nevidela.
Otcovi po našom odchode z rodnej Ostravy diagnostikovali rakovinu. Neviem, aký to má súvis so snom, ktorý sa mu vraj sníval pred naším odsťahovaním, po ktorom sa zobudil celý spotený, na prsiach mu vraj sedelo niečo ťažké, škaredé a dokonale mu bránilo dýchať, ale jedno si pamätám: bolo pár dní pred Štedrým dňom a my sme sa s bratom hrali už v martinskom byte s autodráhou. Mamina otvorila dvere a povedala: Deti, zomrel váš otec. Viac sme nepotrebovali - začali sme skákať do vzduchu a od radosti kričať „Huráááá." Ako sa vám to teraz číta divne, tak to pre nás bolo vtedy prirodzené.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
