X+
A tak som si nalial do žíl odvahu, nakládol obrovskú obetu Bohu pochopenia, šťastia a trpezlivosti a vyrazil na aute do nášho hlavného mesta. Keď som tam konečne dorazil, došlo mi, že všetky modlitby boli márne. Šiel som dve minúty s beznádejne blikajúcou smerovkou prosiacou za mňa o preradenie do iného jazdného pruhu. Všetci boli slepí a oči mali asi zalepené raňajším zhonom ženúcich ich do práce. Nikto ma nechcel vidieť, nie to ešte pochopiť a vonkoncom byť ku mne ľudský. Míňal som križovatku za križovatkou, neúnavne bičoval smerovku nech ešte vydrží a v hlave si vymýšľal imaginárnu trasu, ako trafím do vysneného cieľa mojej cesty, ktorý sa mi beznádejne vzdiaľoval. Pýtal som sa v duchu sám seba, či sa tam vlastne dostanem. Či nebudem musieť počkať do zotmenia, aby sa cesty vyčistili. Veď čo ja sedlák s martinskými ešpézetkami vlastne chcem? Som z dediny, kde ma okolité podmienky nenaučili byť agresívnejším, priebojnejším a drzejším. Teda takýmto nejakým spôsobom sa mi to snažila vysvetliť jedna Bratislavčanka, prečo všetci utekajú do mesta na Dunaji, zarábajú vagóny peňazí, ktoré sú vlastne odmenou za ich vysokú schopnosť prispôsobiť sa.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
