X+
Sám seba som sa pýtal, prečo tak nerád chodím na návštevy k mame. Klamal som sa, že to je jej chyba, lebo sa so mnou nevie rozprávať a necítim z nej lásku ku mne. Ale opak bol pravdou, ktorú som si po čase kajúcne natrel na chleba: „Veď to ja sa s ňou nechcem rozprávať! V skutočnosti jej nedávam lásku ja!!!" Keď som vydoloval zo seba tento trpký poklad, zostal som ako obarený.
Rany osudu sú ako cukríky. Obal je bolesť spojená s trpkou udalosťou, sladké jadro je prichádzajúca pravda a celoživotné ponaučenie pre našu bytosť. Zmenil som postoj. Začal som mamu objímať a častejšie jej hovoriť, ako ju ľúbim. Úprimne, nie z vypočítavosti. Prijal som ju takú, aká je. Prestal som sa snažiť zmeniť ju a nechal ju radiť mi. A neustále jej ďakujem, že ma porodila a vychovala.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
