Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(5)
X+
Z kuchyne kde-tu vykukla počerná útla Mexičanka. Bola škuľavá, ale to som si všimol až po pár dňoch, pretože jej kulinárske umenie, no najmä jemný úsmev všetko maskovali. Obsluhoval nás silný Mexičan, jej muž.
V žiadnom prípade sa neponáhľal, božechráň! Bol som smädný ako závodná kobyla, ktorá prebehla cieľom. Vravím si: „Chápem, jedlo sa pripravuje, ale aspoň tie ovocné nápoje nám mohol doniesť hneď!" Kdeže... Európskemu oku nič neladilo. Soľnička bola z inej sady ako korenička, každý stôl mal inú farbu obrusu, stoličky boli akoby poskladané z celého Mexika. No napriek tomu sa vo vzduchu nachádzalo niečo, čo by na našom „vyspelom" kontinente nenašiel ani google. Vládol tam pokoj a harmónia.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
