Horár, tu je Pavlík, tvoj kamarát, ktorý ti chce opäť raz poďakovať. Robil som to počas tvojho života často krát, nedalo sa pri tebe ináč. Dnes, dvadsiateho prvého februára je tomu presne rok, čo mi prišla od Mortisa tá smutná esemeska. Znela: „Dnes navždy odišiel a už sa nikdy nevráti späť. Dnes prehral svoj dvojročný boj so zákernou chorobou jeden z najlepších ľudí na tomto svete. Dnes už Jarka Vavra nič nebolí.“ Mám tu správičku v mobile dodnes. Čítam si ju, keď sa chcem utvrdiť v tom, že všetko je márnosť a v prach sa obráti. Že najdôležitejšie je žiť v každom jednom okamihu. Že vnímať svoj dych, je viacej, ako mať pred domom auto za dva milióny. To ma učí tá správa dodnes. Dar života sa neodmieta, ten sa musí ŽIŤ.
A ty si Mortis klamal. Horár sa mi vracia každý deň. V hlave. Nie pri nostalgických spomienkach, ale pri každodenných životných lekciách s názvom: Ako žiť tento život. Pri miliónoch okamihoch bežného života. Keď ľudia reagujú hnevom, krikom, zlom, rozčuľujú sa, chcú si z tohto materiálna niečo pre seba odtrhnúť a idú sa popritom pobiť od zloby.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
