Praha. Metro. Letiaca húsenica plná ľudských skál. Kamenné tváre vyprovokované asi súťažou o najväčšieho grimasového chlaďasa. Žiadny náznak emócii, mimiky, čistá apatia, nezáujem, mámvpičizmus... Sliedim po úsmeve, ale ten tu už asi dávno vymrel. Mladí majú na ušiach sluchadlá, veľa ľudí číta, ostatok mŕtvol čumí pred seba, ako keby im niekto práve vykonal lobotómiu mozgu. Čo pre boha čítajú, keď to s nimi ani nezamáva? Asi prázdne strany pre slepé oči a zmrznutú dušu. Alebo lexikóny pre polárnikov, či povinný slovník pre zamestnancov pohrebných služieb?
Predo mnou sa na sedačku vyvalil chalanisko do polohy „Som had, mám horúčku, moje telo je opustené, nečum!“. Čumím. V očiach má veľké NIČ. O tom NIČ sa nedá ani písať. Pery vyšpúlil do polohy „Co vejráš?“ a ja sa snažím samosugesciou vyvolať u mňa samovoľné krvácanie z nosa, či ho aspoň prekvapím. Nedarí sa mi a tak otáčam hlavu na pravo. Rám okna hostí fixkový nápis: „Only for white“. Natáčam zrak ešte o pár desiatok stupňov viacej na pravo a pozorujem sa v odraze skla, či mám ešte bielu pokožku. Všetko je v poriadku. Od smútku, že tu niekto zavraždil „úsmev“, som biely ako stena. Aspoň, že môžem ďalej v pokoji cestovať, rasisti ma nevyhodia.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
