Prepáčte, ale ja už nechcem tak šetriť, ako Vy. Chcem chodiť v teniskách, ktoré si sám vyberiem, kúpim a budú sa mi páčiť. A nie v tých najlacnejších – gumených od nízkeho pána Hočimina, v ktorých mi po vyzutí voňajú nohy ako koňovi zadok a ktoré ma vždy čakajú na narodeniny v škatuli previazanej už snáď tisíc krát použitou stuhou. Nechcem tak extrémne šetriť vodou, ako mi to stále hundrajúc šepkáte poza chrbát. Mám chuť slobodne umyť svoj použitý hrnček pod tečúcou vodou a nie v odstátej fľakatej hladine v obitom hrnci zo včerajška. Ja viem – sprchovanie šetrí vodu, ale ja sa túžim po návrate z práce občas vyvaliť do vane. Neuveríte, ale táto plechová nádoba je aj na kúpanie a moje telo pritom spieva radosťou. A nepíšem o kúpaní celej rodiny v jednej vode. A tú špinavú vodenku, ktorá odnesie moje použité bunky a prach sveta, chcem slobodne pustiť do odtoku. Dvíhajú sa mi chlpy na rukách, keď počujem Váš hlas z kuchyne, nech ju ešte nevypúšťam, že v nej ešte vypláchate handry a potom s ňou vedrom spláchnete veľkú potrebu v záchodovej mise. A keď sme už pri tej toalete, desí ma predstava utierať si moju riťku nastrihanými novinami a tŕpnuť, čo všetko si z nej potom moja partnerka pri milovaní vyčíta.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
