Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(5)
Odovzdávam mobil, policajti ma čekujú akoby som letel z Holandska do Štátov. Tristo brán, nekončiace štrngotanie kľúčov, zvedavé kamery, nehostinné nádvoria, obrovský vysoký múr podopretý železnými podperami. Asi keď zafúka, aby sa semeno neresti nerozfúkalo do sveta. Do nás, na ktorých ešte neprišli, tak sa nazývame čistými. A milá štebotajúca výchovná pedagogička, ktorá cupká vedľa mňa a odpovedá mi ma môj nikdy nekončiaci oceán otázok. „Spravte nejaké fotky, chcú ich po mne do Knižnej revue," prosím. „To nie je problém, len na zábere nesmú byť tváre odsúdených," prichádza odpoveď. „Tu nejde o tváre, tu ide o duše," odpovedám do krokov.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
