– Hmhm, janeviem, mám taký dojem. V piatoksme sedeli večer v pube a vtrhli tam policajti.Kontrolovali občianky, hlavne mladistvým...
– Na to sú zákony, občan ich musí dodržiavať.
– Ja to chápem, že mojikámoši, čo ešte nemajú občianku, by nemalipiť alkohol, ale aj tak sa mi to zdánejaké naopak... – zosmutnel Maťovhlas.
– Čo je naopak? –nedalo otcovi. – Alkohol môžu piť len ľudia od osemnásť vyššie. Čo je na tom také nepochopiteľné? Áno, čítal som tovyhlásenie náčelníka polície v novinách. Tie razie budú v Martinena každodennom poriadku, každý víkend. Nech si dajútvoji maloletí kamaráti radšej pohov, – dodal otec profesorsky a ďalej si čítal noviny.
– Naopak jenapríklad to, že minerálka, či nealko stojídvakrát toľko, ako obyčajné pivodesiatka. Prečo teda štát nesmerujezákony tak, aby tomu tak nebolo. Takto všetkých mladých vyženú z diskoték,pubov, klubov a krčiem do ulíc, do šede sídliska, do rozpadajúcich sa areálov posocialistických škôlok, dopivníc, za výťahové šachty, do náručí striekačiek a drog...
– Nepreháňaj...a dúfam, že drogy si ešte neskúšal!
– Oco, k tráve sa dá dostať ľahšie akok cigaretám. Taká je realita. Toje ale v poho, horšie je, že teraz sa dosť rozmohol perník. Nie, nemusíšsa ľakať, – hatal Maťo pravdu, lebo otec zrazu odložil noviny a priblížilsvoje oči na dostrel synových, – ja takéto veci skúšať nemusím, v tom mám vďakatebe a mamine jasno. Ale poznámľudí zo školy, čo na tom šlapú.
Otec mlčal.Nevedel, čo má povedať. Maťo sa ho chcel spýtať, či vlastne vie, čo v slangovej reči mladých znamenajúvýrazy ako perník, kaviár, emo či torrent, ale nechcel spomaliť dialóg, lebootázok mal pripravených ešte veľa.
– Jeden chalan kúpil za tridsať báb recept na varenie pika.Plus musel ešte investovať do náradíčka – hrncov a tak. Hodí mu to štyridsaťpapierov mesačne. Nemyslíš si, že tí fízli by mali radšejriešiť takéto veci? Veď kopec mladých na tom zahučí zdravím...
– Maťo, prestať sa takto vyjadrovať!– zahriakol otec syna.
– Prepáč..., – ospravedlnil sa Maťo, ale nepokračovať munedalo. – Spomínaš si, keď v Nitre v októbri riešili týchneonacistov? Následne na to kukláči spravili raziu v martinskom klube Elefant. Bolo to na Latino párty.Dokopy nič nenašli, ale dopad bol taký, že zakázali punkové akcie. Chápeš to?Nakoniec na útok fašistov doplatia pankáči, ktorí sa v tomto štátepomaličky jediní verejne hlásia k otvorenému odporu voči fašizmua rasizmu. Kukláči vtedy robili veľa represívnych akcií, ale úplne na inompóle – na alternatívnych, rockových, punkových, či metalových akciách. Alebo nadiskotékach – to čo je za kravina?!?Myslíš si, že tam nájdu, zmonitorujú, či rozbijúnejaké skinhedskú, či fašistickú partiu? Naopak, tí policajtibijú práve tých, ktorív pouličných bitkách nastavujúvlastnú kožu a robia vlastne ich robotu, za ktorú sú platení oni. Je to choré aparadoxné, nemyslíš?
– Milý synu, trošku mi to pripomína Franka Zappu. Ten razpovedal toto: Rockovú žurnalistiku robia ľudia, ktorí nevedia písať. Zostavujú historky z rozhovorov s ľuďmi, ktorínevedia hovoriť, aby pobavili ľudí, ktorí nevedia čítať.
– Vidím, že už vieš, kam mierim. Celý systém je smiešny. A keď nevie kam s „konopím“,pritvrdí. Je to len znak toho, že sa im situácia vymyká z rúk, pretožeriešiť ju nevedia. Represívne akcie,kukláčske razie – len samé násilie, obušky, krik, policajti,húkačky, desiatky policajných áut, krv,hrubá sila zakoplexovaných kožohlavcov v uniformách... Len aby sa čosipopísalo, zmedializovalo, vykázalo, zaspisovalo a verejnosť bola oboznámená, že sa niečo deje. Síce zle,ale to je jedno,hlavne že nám nakŕmia hlavy. Keby tento štát povolil pred rokmi vyučovanie jógy na školách, po rokoch by bol pozitívny dopad podľamňa priam citeľný. Ale to by sme sa dostali k otázke odluky cirkvi odštátu a tú vôbec nevyriešime, lebo za tým sú zasa len obrovské peniazea nič viacej.
– Je to smutné synu, ale za všetkým jepolitika. Boh a Ježiš je aj v tomto prípade na druhom mieste. Ale tiežsa mi nepáči, že peniaze človeka, ktorý sa v tomto štáte nehlásik žiadnemu náboženstvu, idú na cirkev. Malo by to byť ako v Amerike –tak si každý daňovník začiarkne, kam pôjdu jeho dane. Ver mi, že ja by som ichradšej videl v detských domovoch, starobincoch, zdravotných ústavoch, akov zlatých reťaziach, či diamantových korunách na hlavách vypasených biskupov.
– Oci, tebe sa napríklad páči, že štát možno uzákoní zákon,že koncesionárske poplatky budú platiť všetci, ajtí, čo nemajú televízny prijímač? – zmenil oblasť rozhovoru Maťo.
– Ale tam idú peniaze ajna rozvoj kultúry spojenej so zväčšovanímpovedomia slovenského národa. Musíš to brať ajtakto, – balancovala hlava rodiny nad správnou odpoveďou.
– Otec, teba zaujímaprogram o nejakých starýchtetkách, čo celý život maľujúhrnčeky? Alebo „tvrdo metalová“ hitparáda Poltón? Pre mňa za mňa, nech prestanúvysielať aj zajtra.Znie to tvrdo, ale taká je moja realita. Nepozerám, neplatím. Pozerám iné, imzaplatím. Aj tak nadobúdam dojem, že tieto „papierovo“ najhlavnejšie média slúžia len ako hlasná Ficotrúba. Veď kýmvysielalo rádio Rebeca, nepočúval si nič iné, iba ich frekvenciu. Ale peniazesi dával na Slovenský rozhlas, ktorý si ani raz nenaladil. Teda ja som ťa ho počúvať nikdy nevidel... Vidíš tamaspoň štipku logiky a férovosti?
– Na to mám jedenvtip. Japonskí turisti míňajúv autobuse budovu Slovenskejtelevízie a sprievodkyňa im vraví: Po ľavejstrane si môžete pozrieť Slovenskú televíziu. Na to ozve jedenJapončík a pýta sa jej: A na ktorom poschodí v tej budove sa nachádza?
– Slovenská televízia je len obrovský žrút peňazí, dopadsocialistického megalomanstva, rodinkárske dohadzovanie kšeftov a potomsamozrejme ťažký tlak na manažérskeoddelenie, ktoré nemá šancu vyťažiť z reklám peniaze na chod celej tejtoobludy. Ale našťastie – je tu štát,ten podojí občanov. Nemôže si predsadovoliť prísť o páčku na ovládanie ľahko ovplyvniteľných ovcí.
– Rozprávajprosím ťa potichu! Chceš, aby nás niekto počul?! – zavelil otec, ale Maťo sarozohnil:
– Od prvého zavedú Euro a všetci obyvatelia našej republiky na to doplatia. Prečo to v nášprospech neodklonia, keď Česi si na to s prehľadom počkajú? Veď majúsledovať dobro väčšiny? Prečo nespravia spoločné referendum s otázkamikoncesionárskych poplatkov, odluky cirkvi od štátu, či zavedenia Eura? Sú tínaši politici až takí slepí, keď nechcú počuť, čo vlastne občan chce? Alebo sahodí slovíčko skorumpovaní? Ak niečo naši politici bravúrne ovládajú, tak jeto byť hluchí k občanom. Vláda chce mať k dispozícii údaje o tom, s kým telefonujeme,aké stránky na internete si pozeráme, aký máme pohlavný život či politickýnázor, aké vyznávame náboženstvo, ale i to, akými chorobami trpíme my a našiblízki. Za chvíľku nám do tela nastrelia čip a slovko „freedom“ zmizne zoslovníkov. Necítiš, kam to všetko smeruje?Politici sú obyčajní populistickíklamári, čakajúci na naše tiché rituályposlušnosti. Orwellove prasce, snažiace sa naučiť chodiť po dvoch. Lízači osakovanýcheurorití s nacvičenými podmaňovacími gestami a nahodenými skrášľujúcimi maskami. V Bruseli písknu a haluškys bryndzou budeme potajmo vyjedať v nedeľu v pivnici. Sú to slizké bábkyväčšinou sledujúce len svoj profit, ktoré pre nás neúnavne vydávajú zákony a zákazy. Nahovárajúnám potreby a vzbudzujú nádeje. Dávajúnám sľuby, ktoré potom aj tak nikdynedodržia...
– Ticho Maťo!!!
– Otec, ty sa bojíš?!Ešte si mi neodpovedal: Keď dorastiem,budem žiť v policajnom štáte? Pretožeja mám strach, že áno...
Hirax
