Spomenul som si na socík. Začalo sa mi premietať detstvo. Bola takisto nedeľa večer a my s brachom sme sa (tak ako to vedia len malí chalaniská) tešili na film Dobrodružstvá Baróna Prášila. Ale vypli prúd a tak sme sa miesto toho šialeného filmového hrdinu pozerali dve hodiny do okien sídliskového paneláka stojaceho oproti nášmu, v ktorých postupne povyrastali blikajúce svetielka sviečok. A za tými záclonami sa mihali siluety susedov, čo tiež pobehovali po dome hľadajúc baterky a potom sa unudene pozerali do šede sídliska – tak ako my. Za socíku vypínali elektrický prúd často a tak rýchlo ho veru nikdy nezapli. Mamina mala baterku a sviečku vždy naštartovanú a po ruke.
Za socíku nám v lete – vždy počas prázdnin, na dva týždne vypli teplú vodu a museli sme sa hrnčekovať. Nahrievali sme na šporáku hrnce plné studenej vody a potom sme sa oblievali hrnčekami. Naštelovať správnu teplotu bolo chvíľku zložité. Raz ste sa obarili, inokedy otužili. To bolo za socíku. V ére kapitalizmu zapnú vypadnutý prúd do minúty a teplú vodu vypnú maximálne na deň-dva. Nemôžu si nechať ujsť ani korunu. Ide o prachy, biznis, služby, meno firmy, penále, odmeny, povýšenie...
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
